Nepočujúci ľudia na Slovensku majú stále obmedzené možnosti – v televízii je tituliek málo, v divadlách nie sú takmer vôbec, hovorí nepočujúci umelec.
V štandardných filmoch či seriáloch by mali vystupovať aj nepočujúci herci či ľudia s rôznymi postihnutiami. Na Slovensku ich často hrajú zdraví herci, hovorí nepočujúci herec a choreograf Peter VRŤO, ktorý niekoľko mesiacov hral po boku medzinárodne známeho umelca – míma Milana Sládka a pred 18 rokmi založil v Banskej Bystrici Divadlo Tiché Iskry – prvé divadlo na Slovensku, kde hrajú profesionálni nepočujúci herci.
V rozhovore sa dozviete:
– aké to bolo hrať po boku svetoznámeho míma;
– či sa dokáže nepočujúci herec na Slovensku uživiť;
– ako vnímajú nepočujúci hudbu;
– aké možnosti štúdia majú;
– čo by ich prilákalo do štandardných divadiel.
V rokoch 2001 – 2002 ste pôsobili u míma Milana Sládka v Divadle Aréna. Aké to bolo hrať po boku medzinárodne známeho umelca?
Mal som šťastie, že som dostal jedinečnú možnosť vystupovať po boku svetoznámeho míma Milana Sládka. Milan Sládek je osobnosť s bohatou celoživotnou tvorbou – na Slovensku i vo svete. Má víziu, je multitalentovaný, originálny. To všetko ukázal neúnavnou prácou. Spolupracovalo sa mi s ním skvele. Bol to zároveň človek s dobrým srdcom. Stáť na veľkom javisku a robiť veľké veci bolo úžasné. Pantomíma totiž nie je len o tom, že ukazujete nejaké pohyby. Milan Sládek cez ňu dokázal odovzdať aj kus svojho vnútra. Jeho predstavenia sú rôznorodé, majú navyše bohatú výtvarnú výpravu. Aj vo vysokom veku stále vystupuje, čo je priam neuveriteľné.
Ako sa vám podarilo dostať sa do jeho predstavení?
Počas štúdia na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne (JAMU) v odbore Výchovná dramatika pre Nepočujúcich sme hrali predstavenie Odyssea pod vedením režisérky Zoji Mikotovej. Pozvali nás na festival Kaukliar u Milana Sládeka. Profesorka Zoja Mikotová sa dozvedela, že hľadá nové talenty a oslovila ma, či by to nechcel skúsiť. Povedal som, že áno, šiel som na konkurz a hneď som nastúpil do Divadla Aréna, kde sme nacvičovali alternatívne pantomimické predstavenie Carmen.
Väčšina z nás si predstaví mímov ako ľudí s bielou tvárou, ktorí rozosmievajú publikum. Z toho, čo hovoríte, však vyplýva, že dokážu byť aj vážni…
Dokážu stvárniť vážne a hlboké príbehy. Pantomíma môže byť aj veľkým predstavením. Príkladom je dvojhodinová pantomimická fraška Kráľ Ubu, kde mali herci zvláštne kostýmy a obecenstvo si mohlo užiť bohatosť výrazových prostriedkov a tiež rôznorodosť charakterov.
V roku 2002 však Sládkova pantomíma zanikla, on sám odišiel do zahraničia. Čo to pre vás znamenalo?
Bol to pre mňa bolestivý šok. Bolo mi nesmierne ľúto, že Divadlo Aréna ako jediné divadlo pantomímy v Európe zaniklo. Ocitol som sa na životnej križovatke. Ešte som študoval na vysokej škole a nevedel som, čo bude ďalej. Kam sa bude môj život uberať? Vedel som, že chcem ísť za svojím divadelným snom. Nakoniec sa mi to podarilo.
V roku 2003 ste sa vďaka Viere Dubačovej dostali do Divadla z Pasáže a poskytlo vám to pevnú pôdu pod nohami. Čo si máme pod tým predstaviť?
Dostal som pracovnú pozíciu vo svojom odbore. Je to dlhý a vtipný príbeh. Už na strednej pedagogickej škole sme chodili na exkurzie do zariadenia, kde boli ľudia s mentálnym postihnutím. Keď som ich videl, vedel som, že s nimi nechcem v budúcnosti pracovať. Na vysokej škole som mal rád špeciálnu pedagogiku, no nemal som rád teoretické predmety ako psychopédia či surdopédia. Na štátniciach som si však vytiahol otázku zo psychopédie. Prešiel som.
Z vysokej školy sme robili knižné predstavenie pre deti v banskobystrickom Divadle na rázcestí. Po ňom za mnou prišla Viera Dubačová a navrhla mi, aby som pôsobil u nich v divadle. Súhlasil som. Keďže som rodák z Detvy, možnosť robiť v divadle v Banskej Bystrici bola pre mňa skvelou príležitosťou a novým štartom.
Asi ste úplne nevedeli, čo vás v tomto divadle čaká…
Prišiel som na prvé stretnutie do Divadla z Pasáže a videl som ľudí s mentálnym postihnutím. Pýtal som sa Viery, či budem s nimi pracovať. Odpovedala, že áno. Pošepkal som jej, že nechcem, pretože to neviem. Odpovedala: „Neboj sa, urobíte predstavenie.“ A odvtedy to robím už 20 rokov.
Ako sa vám podarilo prekonať toto počiatočné nastavenie?
Prekonal som strach. Som nesmierne vďačný, že robím v úžasnom Divadle z Pasáže. Myslím, že som teraz na správnom mieste a na správnej ceste.
Spolu s ďalšími priateľmi ste v roku 2005 založili Divadlo Tiché Iskry v Banskej Bystrici, kde hrajú profesionálni nepočujúci herci. Čo bolo impulzom na jeho vznik?
Počas štúdia na vysokej škole JAMU sme ako nepočujúci študenti chodili na rôzne zájazdové predstavenia, kde sme hrali aj pre deti. Po škole si každý našiel svoju profesiu – niekto učil na základnej škole, pôsobil ako lektor dramatickej výchovy či vedúci divadelného krúžku. Sú aj takí, ktorí pôsobia v úplne inej profesii. Ja som pôsobil a dodnes pôsobím v Divadle z Pasáže ako lektor dramatického prejavu, pohybový choreograf a režisér. Postupne sme sa stretávali na rôznych kultúrnych akciách. Keďže sme malá komunita nepočujúcich a žijeme v rôznych kútoch Slovenska, vždy sme sa stretnutiam tešili. Vedeli sme, že v Česku majú nepočujúci svoje divadlo, u nás chýbalo, a tak sme sa ho rozhodli založiť.
Cieľom vášho divadla je, aby doň prichádzali aj ľudia bez sluchového znevýhodnenia. Prečo?
Naša komunita by mala mať svoju hrdosť a v prvom rade kultúru. Nechceli sme, aby bola ochudobnená. Robili sme nonverbálne, pohybové alebo pantomimické predstavenia s využitím posunkového jazyka. Pochopili sme, že okrem nepočujúcich musíme zaujať aj širokú verejnosť, aby nás pochopila a aby pochopila naše umenie ticha – umenie nepočujúcich.
Podarilo sa? Pochopila vás široká verejnosť?
Jasné. Prvá sugestívna, divadelno-pohybová inscenácia „Osud kocky“ bola o životných osudoch nepočujúcich. Snažili sme sa, aby naši herci ukázali svoje každodenné prežívanie a tiež aby sprostredkovali ťažkosti, s ktorými sa stretávali. V ľuďoch to zanechalo veľkú emóciu. Pritom to bolo minimalistické, ale zrozumiteľné.
Hovoríte, že na vaše predstavenia chodia nepočujúci ľudia aj tí, ktorí nemajú toto znevýhodnenie a že v nich zanechávate silné emócie. S akým ďalším hodnotením ste sa stretli?
Máme dobré ohlasy. Na prvé predstavenie prišli moji blízki priatelia, rodina – počujúci aj nepočujúci. Najmä pre komunitu nepočujúcich to bol silný zážitok. Postupne prichádzali ďalší ľudia, priviedla ich zvedavosť. Mnohí sa nevedeli dočkať ďalšej premiéry.
Ako je na tom divadlo dnes? Máte nejaký repertoár?
Momentálne máme dlhšiu prestávku. Každý z nás má svoju profesiu. Snažili sme sa skúšať a hrať cez víkendy, väčšinou sme mali predstavenia v bratislavskom Štúdiu 12. Postupne si však jednotliví kolegovia zakladali rodiny, objavili sa rôzne súkromné životné prekážky, ktoré im bránili venovať sa divadlu naplno.
Koľko predstavení ste vytvorili za takmer 18 rokov existencie?
Celkovo ich bolo osem, premiérovali sme približne každé dva roky.
S predstaveniami ste chodili po Slovensku, ale aj do zahraničia. Keď si porovnáte divákov u nás a v iných krajinách, v čom sa líšia?
V zahraničí boli niektoré divadlá pre nepočujúcich založené v 70. rokoch minulého storočia. Majú dlhodobú históriu. Príkladom je francúzske divadlo Nepočujúcich IVT (International Visual Theatre), kde majú dlhoročnú skúsenosť. Švédske divadlo Tyst Teater, české divadlo Neslyším a mnoho ďalších v Európe a USA. Snažili sme sa od nich inšpirovať. Každé divadlo má svoj nádherný špecifický jazyk, svoj posunkový jazyk, typ režiséra, typ výtvarnej i scénickej výpravy. Aj každý žáner má svoje špecifiká. Fascinuje ma ich originalita, herecké výkony nepočujúcich a posunkový jazyk.
Kultúra je rovnako ako veda či školstvo na Slovensku dlhodobo podfinancovaná. Ako je na tom menšinová kultúra?
Každá kultúra na Slovensku je dlhodobo problematická. Píšete granty, projekty. Potom sa modlíte, aby ste dostali peniaze na realizáciu svojich snov. Nie je to inak ani v našej oblasti.
Keď sme sa rozprávali s nepočujúcimi, hovorili, že kľúčovým zmyslom sú pre nich oči. Je to tak aj u vás a vo vašom divadle? Snažíte sa stavať na vizuálnej stránke, kostýmoch?
Kľúčovým a náhradným zmyslom je pre nás naozaj zrak. Pre nepočujúcich je dôležité chodiť na predstavenia s bohatou výtvarnou výpravou, kostýmami a hereckými prejavmi. Podstatný je aj tanec a celkovo pohyb, gestá a mimika. Zároveň tiež to, aby bolo predstavenie v umeleckom posunkovom jazyku. Nepočujúci majú radi komédiu, veselohru. Nerád chodím na štandardné činoherné predstavenia. Síce vidím herecké výkony, ale keď rozprávajú, strácam sa, nerozumiem a neviem im odčítať z pier, pretože sú odo mňa desiatky metrov vzdialení.
Pomohlo by vám, keby štandardné divadlá zakomponovali do predstavení titulky?
Možno, ale je to nepraktické, pretože sledujete naraz predstavenie a pozeráte hore na titulky. Na Slovensku existuje nezisková organizácia – Centrum kultúry nepočujúcich, ktorá zabezpečuje tlmočenie divadelných predstavení do posunkového jazyka – takzvané divadelné tlmočenie.
Máte aj vy ako nepočujúci nejaké „špeciálne schopnosti“?
Mám silný zrak, nosím aj okuliare – nejde len o oči, ale aj o akúsi intuíciu. Cítim, keď ma niekto zozadu sleduje. Je to prirodzené – keď vám príroda niečo vezme, inde vám pridá. Niekedy až extrémne.
Umenie a herecké povolanie nie je vždy istotou zárobku. Je pre nepočujúceho herca na Slovensku ťažké uživiť sa len umením?
Ja mám obrovské šťastie, že môžem pracovať vo svojom domovskom Divadle z Pasáže. Keby som doň nenastúpil pred 20 rokmi, moja cesta by sa uberala úplne inam. Možno by som nebol v divadle. Pre nepočujúceho umelca je to všeobecne veľmi ťažké.
Darilo sa vám to vždy alebo ste boli nútení pracovať aj v inej oblasti?
Mal som šťastie, že som sa dostal do Divadla z Pasáže, hoci začiatky boli ťažké najmä pre financovanie divadla. Predtým som popri divadle pôsobil ako lektor posunkového jazyka v Banskej Bystrici, viedol som divadelný krúžok v Základnej škole pre sluchovo postihnutých v Lučenci.
Divadlo z Pasáže ako jediné svojho druhu na Slovensku pracuje s ľuďmi s mentálnym postihnutím. Ak si porovnáte prácu s nimi a prácu s kolegami z Divadla Tichých Iskier, v čom sa líšia?
Tieto dva svety nemôžeme takto porovnávať. Moji kolegovia z Divadla Tiché Iskry fungujú ako iní v kolegovia v divadelnom svete, jediným rozdielom je komunikácia.
Pri hercoch Divadla z Pasáže musíme dôkladne nastavovať proces naštudovania divadelnej inscenácie tak, aby jej význam pochopili. Je to aj o tom, že to musíme niekoľkokrát zopakovať a opätovne vysvetľovať. Jednak musia pochopiť význam, ale aj myšlienku režiséra a aby tomu prispôsobili svoj prejav. Ako režisér a lektor pohybového prejavu musím povedať, že naša práca je náročný proces, no sú to skvelí herci s dobrým srdcom.
Koncom septembra odvysielala RTVS prvú slovenskú rozprávku s nepočujúcimi hercami - Legendu o troch prútoch. Kto stojí za týmto projektom? Ako vznikal?
Iniciátorom nápadu bol režisér a dramaturg Marek Kupčo, programový riaditeľ RTVS Vincent Štofaník a Roman Genčík. Prišli s tým, že by sme mohli realizovať rozprávku pre nepočujúcich. V iných krajinách majú takéto rozprávky. U nás to bol pilotný projekt.
Majú takéto formáty na Slovensku dostatočnú podporu?
Vraj sme mali výborný ohlas. Komunita nepočujúcich získala pocit hrdosti, ľudia sa tešili, najmä deti. Veríme, že aj do budúcna vzniknú takéto projekty. Predtým sme krátkodobo natáčali v rámci iného televízneho seriálu, robili sme reklamný spot pre mobilného operátora – v rámci Medzinárodného dňa nepočujúcich. Nikdy sme však nenatočili veľký film.
Po prečítaní si informácií o vás napadne mnohým ľuďom otázka: Tanec, choreografia a sluchové znevýhodnenie – ako idú tieto dve veci dokopy?
Sluchové znevýhodnenie mám od detstva. Ako sme vyrastali, ja aj iné nepočujúce deti sme videli svojich rodičov tancovať a spievať. Napodobňovať ich bolo pre nás prirodzené. Nepočujeme hudbu, ale cítime vibrácie v priestore. Na diskotéke, keď je hudba nahlas, tak miestnosťou idú silnejšie vibračné toky. Keď zvuk zoslabne, aj ony zoslabnú. Niektorí nepočujúci počujú zvuk hudby, ale nezachytávajú slová. Záleží na tom, aký stupeň straty sluchu majú.
Vy počujete hudbu?
Som stredne ťažko nedoslýchavý. Počujem, cítim a vnímam hudbu. Počujem spev, ale nerozumiem slovám. Počujem hudbu, ale nedokonale. Poznám noty, ale neviem ich zachytiť a rozoznať. Počujem basy, no neviem o aké hudobné nástroje ide. Samozrejme, bicie nástroje počujem.
Hovorili ste, že nepočujúci vnímajú vibrácie. Púšťate nepočujúcim na tanečných hodinách hudbu?
Keď som pracoval ako vedúci divadelného krúžku na základnej škole, tak som púšťal hudbu. Nepočujúce deti milujú hlasnú hudbu, tanec a napodobňovanie svojich idolov. Chcú byť spevákmi, gitaristami či tanečníkmi. Hudbu cítia vďaka vibráciám a vedia sa naučiť vnímať rytmus. Hlavným cieľom je okrem vnímania vibrácií aj rozvíjanie umeleckého talentu. To je dôležité.
Mnohí nepočujúci spočiatku navštevovali štandardnú základnú školu a pre zhoršovanie sluchu sa im zhoršoval aj prospech. Ako ste zvládli tieto roky vy?
Po narodení som prekonal zápal mozgových blán. Rodičia vedeli, že to nebude dobré. Hrozili rôzne poškodenia, nielen sluchové. Bol som tiché a plaché dieťa. Neskoro sa u mňa rozvinula reč. Miloval som pozeranie rozprávok, sledoval som ľudí, ako tancujú a tancoval s nimi. Aj keď nehrala hudba. Keď na mňa rodičia volali, nereagoval som. To bolo ešte v škôlke. Už vtedy vedeli, že mám problém.
Slovenskí nepočujúci študenti chodia na JAMU do Brna, rovnako ste túto školu vyštudovali aj vy. Podľa vlastných slov ste lásku k divadlu objavili už v detstve. Ako sa prejavovala?
Ako som hovoril, mal som rád tanec. Na základnej škole pre sluchovo postihnutých sme mali tanečné krúžky. Neskôr sme chodili na divadelné prehliadky a festivaly pre nepočujúcich. V televízii som videl míma a zamiloval som sa do neho. Naučil som sa imitovať jeho pantomimické prvky – to bol môj malý začiatok. Začal som si vytvárať postavy, etudy a vedel som, že chcem hrať. Mal som asi deväť rokov. V tom čase sme mali detský divadelný súbor „SME“ pod vedením školskej režisérky Jolany Bandžuchovej. Často vystupovali na rôznych festivaloch a prehliadkach na Slovensku i v zahraničí.
Túžbu po hereckej profesii ste teda prejavili už na základnej škole. Podarilo sa vám nasledovať ju už počas stredoškolských štúdií?
Vybral som si iný odbor. Na konzervatórium by ma totiž nevzali. Integrácia vtedy ešte nebola na dostatočnej úrovni a nepočujúci tam nemali vytvorené vhodné podmienky. Rozhodol som sa teda pre Strednú pedagogickú a sociálnu akadémiu v Lučenci. Stále som však vravel, že chcem byť herec. Potom som si hovoril, že skúsim Vysokú školu múzických umení v Bratislave, ale tam tiež neboli vhodné podmienky pre moje znevýhodnenie. Dozvedel som sa o univerzite v Brne a o tom, že tam ako nepočujúci môžem študovať divadelný odbor.
Aké možnosti majú teda nepočujúci, ktorí by chceli študovať na Slovensku rovnaký alebo podobný odbor na vysokej škole ako vy?
JAMU je jedinou univerzitou pre nepočujúcich v odbore výchovná dramatika pre Nepočujúcich v Európe. Aktuálne je novým odborom Divadlo a výchova pre Nepočujúcich. S nami študovali nepočujúci z Lotyšska, Francúzska. Keď chceli študovať, museli sa naučiť nielen češtinu, ale aj český posunkový jazyk, keďže ten je v každej krajine iný.
Hovoríte o nemožnosti študovať či ťažkom uplatnení sa. Majú nepočujúci na Slovensku vytvorené férové podmienky na uplatnenie sa v spoločnosti?
Je to ťažké. Nepočujúci na Slovensku nemajú vytvorené vyhovujúce či komplexné podmienky, aby mohli komunikovať na úradoch či v školách. Majú nejakú možnosti, no systém má veľa nedostatkov. Je potrebné postupne riešiť mnoho drobností, najviac sa treba venovať legislatívnym zmenám, systému financovania a tiež zabezpečeniu tlmočníckych služieb. Je to dlhá cesta, zatiaľ sa to trochu zmenilo k lepšiemu. Štát by sa mohol snažiť viac. My tiež.
Čo vám chýba v rámci podpory zo strany štátu? Čo by sa malo zlepšiť?
Dostatok finančných zdrojov na služby a projekty. Zlepšujeme služby ako online tlmočenie, divadelné tlmočenie či QR kódy v galériách, vďaka ktorým si viete informácie o exponátoch prečítať v mobile. Určite by mali pribudnúť aj možnosti vzdelávania, služby a workshopy – to by pomohlo zlepšiť životy ľudí so sluchovým znevýhodnením. Naozaj máme na Slovensku čo robiť.
Čo samotní tvorcovia filmov či divadelných predstavení? Ako by mohli zatraktívniť svoje predstavenia, aby boli vhodné aj pre nepočujúcich?
Niektoré divadlá iba občas ponúkajú tlmočenie do posunkového jazyka. Nestačí to, a preto si nemôžeme vychutnávať predstavenia pravidelne. K uvedomeniu si tejto situácie by tvorcom filmov a seriálov pomohla intenzívnejšia spolupráca s nepočujúcimi hercami. Mohli by vzniknúť zaujímavé projekty. Podobne je to aj so skrytými titulkami v televízii. Sú v približne 25 percentách programov. Bez nich ich obsah nedokážeme pochopiť. Preto uprednostňujeme streamovacie služby, ktoré ponúkajú titulky v plnom rozsahu.
Pozitívnym príkladom je tlmočenie v rámci večerných správ RTVS v posunkovom jazyku, postupne sa pridávajú tlačové konferencie. Peknými projektami na podporu a rozvoj komunity Nepočujúcich sú filmová produkcia RTVS O troch prútoch a divadelná inscenácia Bábkového divadla na Rázcestí O medúzke.
