Tlmočníci do slovenského posunkového jazyka predstavujú mimoriadne dôležité spojenie sveta nepočujúcich so svetom plným hovorených informácií. Od vypuknutia pandémie sme si zvykli denne ich vídať na obrazovkách pri tlmočení dôležitých správ a tlačových konferencií.
S riaditeľom Trnavskej asociácie sluchovo postihnutých Jaroslavom Cehlárikom (39), ktorý je nepočujúci, sme sa prostredníctvom tlmočníčky Barbary Randuškovej rozprávali o tom, ako sa tlmočia nové slová, ako sa nepočujúci dohovoria vo svete i to, či tlmočníkov nahradia titulky alebo avatari.
Je pre tlmočníkov náročné tlmočiť politické tlačové konferencie?
Orientovať sa na našej politickej scéne plnej rôznych tém je v tejto dobe zložité azda pre každého, nielen pre nepočujúcich.
Samozrejme, tlmočníci musia byť zorientovaní v oblasti politiky. Je dôležité povedať, že tlmočníci musia perfektne ovládať slovenský posunkový jazyk a slovenský jazyk. Predpoklad je, že musia spolupracovať s nepočujúcimi, tzv. koordinátormi. Keď sa objaví nejaká nová terminológia, nové slovo, tak nepočujúci im musia dať spätnú väzbu.
Čo robia tlmočníci, keď natrafia na nový, neznámy výraz?
Pri novom slove, ktoré ešte nemá posunok, použije tlmočník prstovú abecedu, teda slovo vydaktyluje. Keď sa slovo objaví znova, použije už len inicializovaný posunok, čo znamená prvé písmeno tohto slova a artikuláciu. Následne sa skontaktuje s nepočujúcimi odborníkmi a oni navrhnú vhodný posunok. Na facebooku je skupina, kde je dosť veľké zastúpenie nepočujúcich posunkujúcich a tí navrhujú vo videách posunok, ktorý by mohol novému slovu zodpovedať. Najvhodnejší posunok sa vyberie a tlmočníci sa ho naučia. V praxi vidíme, že sú aj tlmočníci, ktorí s nepočujúcimi nespolupracujú, čiže si vymýšľajú sami posunky. Správne sa spolupracuje s komunitou nepočujúcich.
Preberáte niektoré posunky z iných jazykov?
Niektoré sa môžu prevziať, napríklad posunok koronavírus. Jazyk sa neustále vyvíja. Pri slove koronavírus máme svoj slovenský posunok, v medzinárodnom systéme sa ukazuje inak a niektorí nepočujúci ho používajú, pretože spočiatku sme slovenský posunok nemali.
Musia sa nepočujúci učiť zahraničné posunkové jazyky, keď chcú „hovoriť“ s cudzincom?
Každý štát má národný posunkový jazyk. Jedna možnosť je vedieť posunkový jazyk krajiny, do ktorej idem, alebo existuje medzinárodný posunkový systém a väčšinou v zahraničí sa používa tento – napr. na konferenciách. Ten sa nepočujúci učia tým, že cestujú a majú interakcie s ostatnými nepočujúcimi. Medzinárodný posunkový systém je taký mix, vznikol prirodzene. Každý národný posunkový jazyk má atribúty ako plnohodnotný jazyk s gramatikou, so slovnou zásobou, štruktúrou ako akýkoľvek iný jazyk. Je, samozrejme, výhodou, ak nepočujúci ovláda písanú formu (čítanie a písanie) v inom cudzom jazyku, napr. v anglickom jazyku.
Je pre nepočujúcich ťažšie učiť sa cudzie jazyky?
Pre nepočujúcich je dôležité to, či sa od narodenia stretávali s jazykom. Ak majú dostupný (posunkový) jazyk, tak sa ho učia odmalička. Ak ho nemajú odmalička, potom môžu zažívať tzv. jazykovú depriváciu. To v podstate znamená, že sa nevedia naučiť cudzie jazyky, lebo nemajú základné kompetencie v rámci prvého jazyka, napríklad im chýba slovná zásoba, čítanie s porozumením či gramatika.
Na Slovensku je s tým problém, deti nemajú zabezpečené bilingválne vzdelávanie (súbežné vzdelávanie v slovenskom aj slovenskom posunkovom jazyku), preto majú niektorí ťažkosti s učením sa slovenského jazyka. Niektorí si myslia, že stačia len titulky, veď nepočujúci si to prečítajú. Môžu byť nepočujúci, ktorí nerozumejú významu, nerozumejú gramatike a majú slabú slovnú zásobu, pre nich je slovenský jazyk ako ďalší cudzí jazyk a informácie im uchádzajú. Sú aj nedoslýchaví alebo ohluchnutí, ktorí odmala počuli, ale počas života stratili sluch. Keď mali už predošlú skúsenosť s hovoreným jazykom, môžu byť pre nich titulky prínosné. Ale pre posunkujúceho nepočujúceho je dôležitý tlmočník.
Neobávate sa, že jedného dňa nahradia automatické titulky tlmočníkov?
Tlmočníci ešte minimálne 50 rokov budú mať prácu. Technológia síce napreduje, ale tlmočníci sú v tomto momente pre nepočujúcich nenahraditeľní. Na Slovensku je niekoľko tisíc nepočujúcich, ale aktívne pracujúcich tlmočníkov je 25 až 30, dopyt tu bude neustále. Hoci sa v zahraničí snažia vyvinúť nejakú technológiu, možno avatara (pozn. redakcie - virtuálnu postavu tlmočníka na obrazovke), ktorý by tlmočil v reálnom čase, ešte to potrvá.
Takže na Slovensku nemáme dostatok tlmočníkov s príslušným vzdelaním?
Je pravda, že dlhé roky bol veľký problém so vzdelávaním, ktoré by bolo zabezpečené pre tlmočníkov. Väčšinu z nich označujeme ako CODA – children of deaf adults, teda sú to deti nepočujúcich rodičov, čiže jazyk mali z domu. Práve kvôli akútnemu nedostatku tlmočníkov a nevzdelanosti tých aktuálnych sme sa snažili založiť takýto študijný odbor na vysokej škole.
Už tretí rok možno na Trnavskej univerzite študovať odbor slovenský jazyk v komunikácii nepočujúcich. Pre koho je určený?
Je to naozaj kvalitný a unikátny štvorročný bakalársky, profesijne orientovaný vzdelávací program, na ktorý som veľmi hrdý. Som rád, že konečne môžeme vychovať nových, kvalitných tlmočníkov. Študenti majú rôzne predmety z teórie i praxe. Títo tlmočníci absolvujú vysokú školu a nemusia to byť len ľudia, ktorí majú nepočujúcich rodičov. Môžu to byť ľudia, ktorí vôbec nevedia posunkový jazyk, v živote sa s ním nestretli, ale chcú sa ho naučiť. Dôležitá je snaha. Študenti sa počas štúdia stretávajú nielen s nami, piatimi nepočujúcimi pedagógmi, z ktorých každý má bohaté skúsenosti z praxe (v rámci komunity nepočujúcich), avšak musia sa stretávať aj s inými nepočujúcimi z komunity nepočujúcich, aby si, takpovediac, „trénovali“ svoje nadobudnuté zručnosti aj v praxi. Hlásia sa k nám ľudia, ktorí nielen chcú byť budúcimi tlmočníkmi, ale taktiež tam máme rodičov nepočujúcich detí, ktorí sa chcú naučiť posunkový jazyk a zoznámiť sa s komunitou a kultúrou nepočujúcich kvôli svojim deťom.
O rok končia prví absolventi. Koľko ich asi bude?
Priemerne je v jednom ročníku 10 až 15 študentov, ale záleží, kto vydrží až dokonca. Poctiví a usilovní študenti, ktorí sa okrem štúdia snažia stretávať sa s nepočujúcimi a vyvíjajú iniciatívu, budú môcť po skončení hneď nastúpiť do práce. Iní sú tam len preto, aby získali diplom. Niektorí sa málo stretávajú s nepočujúcimi a ich kultúrou, tých si len ťažko viem predstaviť ako budúcich tlmočníkov, pretože nebudú mať dobre osvojený slovenský posunkový jazyk, keďže ho málo v praxi používajú.
Čo by sme si mali predstaviť pod kultúrou nepočujúcich?
Čo sa týka kultúry nepočujúcich, dalo by sa o tom veľa rozprávať. Jazyk je vždy spätý s kultúrou a naopak. Nepočujúcich spája spoločná história, tradície, zvyky. Ak by som mal spomenúť niektoré črty kultúry, môže to byť napríklad, keď chcem zaujať niekoho pozornosť. Je v poriadku poklepkať ho po pleci, nesmiem klepkať po hlave alebo iných miestach a nikdy to nerobím od chrbta, lebo nepočujúci nevníma zvuk okolo seba, mohol by sa zľaknúť. Treba prísť do jeho zorného poľa.
Pri jedle majú nepočujúci radi okrúhle stoly, keď si sadnú, vidia na seba a môžu sa rozprávať. Ak je nepočujúci sám, rád si sadne do kúta s výhľadom smerom do miestnosti. Keď si prajeme dobrú chuť, tak si zaklepeme na stôl.
Na Slovensko prišli počas vojny na Ukrajine aj sluchovo postihnutí utečenci, podarilo sa ich začleniť u nás?
O tomto by sa dalo dlho hovoriť. Časti nepočujúcich sa podarilo u nás integrovať. Snažili sme sa im nájsť prácu, deťom školu. Bola aj skupina ľudí, ktorým sa pre časovú vyťaženosť nemal kto venovať, a preto išli do ďalších štátov, kde našli to, čo potrebovali. Snažili sme sa s ministerstvom vnútra túto logistiku zabezpečovať, ale potrebovali sme na to zabezpečiť podmienky. Posielali nás však od jedného úradu k druhému, ale bez veľkého úspechu. Pracovali sme dobrovoľne deň i noc, neraz nám uprostred noci volali nepočujúci. Snažili sme sa, pokiaľ sa to dalo. Na Slovensku by sme celkovo pre nepočujúcich potrebovali zabezpečiť ešte mnoho vecí.
Ako postupovať pri komunikácii
Nikdy nechoďte od chrbta!
Nepočujúci sú rôzni. Niektorí vedia rozprávať alebo odzerať z pier. Pri komunikácii:
- Pomaly a zreteľne artikulujte.
- Môžete si spolu písať na papier alebo cez mobil.
- Berte ohľad na to, ak nepočujúci neovláda správne gramatiku. Vtedy treba komunikovať hlavnú myšlienku zrozumiteľne.
- Na úrade, u lekára alebo v novom zamestnaní je vhodné použiť tlmočníka.
- Rodičom, ktorým sa narodí nepočujúce dieťa, odporúčam vyhľadať aj nepočujúcich odborníkov, ktorí ovládajú slovenský posunkový jazyk.
Známa tvár z obrazovky
Tlmočníčku Barbaru sme mali v počiatkoch pandémie možnosť vidieť na obrazovkách každý deň, keď tlmočila dôležité tlačové konferencie. Asi len málokto tuší, že je aj vyštudovanou psychologičkou a k štúdiu posunkového jazyka sa dostala iba náhodou.
Po vypuknutí pandémie ste sa stali tvárou tlačoviek. Bolo potrebné si osvojiť mnoho nových výrazov, ktoré ste dovtedy bežne nepoužívali pri komunikácii?
S novou situáciou prišli, prirodzene, aj nové slová, ktoré sme dovtedy nepoužívali, takže boli aj výrazy, ktoré sme sa my ako tlmočníci museli naučiť, napríklad koronavírus, karanténa, PCR test.
Prečo vás vídame v čiernom oblečení, akoby v rovnošate?
Čierne oblečenie je nepísaným pravidlom tlmočníckej profesie. Keďže posunkový jazyk je vizuálno-motorický jazyk, je dôležité, aby nepočujúcich pri vnímaní jazyka nič nerušilo. Preto tmavé oblečenie slúži ako vizuálne neutrálne plátno, na ktorom je ruky bledej pokožky dobre vidieť.
Máte nejakú oblasť, ktorú tlmočíte najradšej?
Umelecké a konkrétne divadelné tlmočenie je mi srdcu najbližšie. U nás to zatiaľ nie je také rozšírené, hoci situácia je určite lepšia ako pred 10 rokmi, keď sme s týmto tlmočením začínali. Verím, že postupne bude takýchto príležitostí viac.
