29.12.2009 Nepočujúcich čaká náročný rok Zdroj: www.markiza.sk

20.12.2009 Posunky sa menia na básnické slovo Zdroj: www.sme.sk

Absolventi štúdia výchovnej dramatiky nepočujúcich z Janáčkovej akadémie v Brne vytvorili umelecký kolektív sugestívnych výpovedí i svojských dramatických obrazov.

Keď sa v Bratislave pred rokom po prvý raz predstavil divadelný súbor nepočujúcich hercov Tiché iskry (Osud kocky), skonštatovali sme, že toto herecké zoskupenie je možno úspornejšie v škále výrazových prostriedkov, avšak mimoriadne bohaté na emocionálne silné divadelné metafory.

Pre všetkých divákov

Laikovi by sa zdalo, že najvlastnejším divadelným prejavom nepočujúcich je pantomíma. Tiché iskry túto mechanickú predstavu výrazne posúvajú - smerom k plnokrvnému nonverbálnemu divadlu. Vyjadrujú sa nielen gestom, pohybom, mimikou, ale aj tancom či ovládaním celého priestoru.

Keďže nechcú hrať iba pre nepočujúcich, uvážlivo pracujú s posunkovou rečou. Minimalizujú ju, aby sa prihovárali rovnomerne všetkým divákom. Navyše, významom posunkovej reči pridávajú estetickú hodnotu - ich prejav je ladnejší, poetickejší. Posunky sú ako básnické slovo.

A to všetko podčiarkujú hereckou úprimnosťou, presnosťou gesta, vyjadrením emócií a nadovšetko vnútornou zaangažovanosťou. To je mostík, ktorý aj počujúcim otvára svet nepočujúcich.

Prekročený hendikep

Plač tichej ľalie pripravili Tiché iskry na motívy balady Jána Bottu Žltá ľalia. Mladá žena sľúbi milému vernosť až za hrob. Po jeho smrti však podľahne zvodom iného, za čo ju osud potrestá.

Zuzana Knapová-Daubnerová a Jozef Rigo rozohrávajú tragický vzťah ženy a jej predčasne zomierajúceho milého detailnou hrou tela - pohľadmi, dotykmi rúk, náznakmi tanca. Milý Jozefa Rigu je krehký, jemný, nežný. Jeho Zvodca je vyslovený démon. Daubnerová je krásna, milujúca, nakoniec aj trpiaca žena.

Baladu umocňuje trojica až antického chóru - Zuzana Löbbová, Ivica Tichá a Peter Vrťo konanie hrdinov nielen komentujú, ale aj dopovedúvajú presnými gestami, sošným pohybom nahrádzajú klasickú scénografiu. O to je potom pôsobivejší každý výtvarný detail na scéne - veľká čipka, kostýmy citujúce kroje i čierne rovnošaty chóru.

Plač tichej ľalie je zrelá, moderná, sugestívna, poetická inscenácia, ktorou nepočujúci herci prekročili svoj hendikep a obhájili plnohodnotné miesto v súčasnom divadle.

autor: Oleg Dlouhý

10.12.2009 Nepočujúca Anna Bartalová: Chcem byť rovnocennou účastníčkou súdného konania

Podrobnejšie informácie je tu.

2.12.2009 Osem mýtov o nepočujúcich Zdroj: www.ozene.sk

Čo sú najčastejšie predsudky voči nepočujúcim? Nedopúšťate sa ich náhodou aj vy?

1. Sluchové postihnutie je výhradne dedičné
nie je to pravda, sú rôzne druhy sluchového postihnutia a podľa štatistík sa 90 - 95 percent nepočujúcich detí rodí počujúcim rodičom

2. Nepočujúci tým, že nevedia hovoriť ako počujúci, sú aj mentálne zaostalí
nie je to pravda, postihnutie sluchu nemá nič spoločné s mentálnym postihnutím

3. Posunková reč je univerzálna na celom svete
nie je to pravda, medzinárodne spoločných je len asi 30 % posunkov, inak popri každom hovorenom jazyku existuje iná verzia posunkovej reči (posunková angličtina, posunková slovenčina, posunková taliančina a pod.)

4. Nepočujúci nevedia hovoriť, ale môžu čítať
nie je to pravda, posunková reč je oproti slovenčine ako cudzí jazyk ( má iný systém, inú štruktúru) a väčšina nepočujúcich, ktorí ju používajú, nevedia čítať s porozumením - nerozumejú kontextu (nemôžu dobre čerpať informácie z internetu, nerozumejú písaným zmluvám a pod.)

5. Nepočujúce deti netreba učiť posunkovú reč, ale hovoriť, aj keď s problémami
nie je to pravda, ak dieťa od narodenia nepočuje, myslí v posunkovej reči, rodičia sa s ním nemôžu dorozumieť inak ako posunkami, ak to nerobia, dieťa sa nemôže plnohodnotne rozvíjať

6. Nepočujúce deti patria do špeciálnych škôl
nie je to pravda, nepočujúce deti môžu byť integrované v bežnej škole, ak dostanú dobrý základ v detstve

7. Nepočujúci majú možnosť vzdelávať sa, ale nemajú na to mentálnu výbavu
nie je to pravda, donedávna v špeciálnych školách mohli získať len učňovské vzdelanie a vykonávať iba manuálne profesie, dnes je integrácia do bežných škôl často formálna a neposkytuje im plnohodnotné vzdelanie, ak nemajú peniaze na tlmočníka, nemôžu študovať na vysokých školách

8. Nepočujúci môžu pracovať iba v niektorých profesiách
nie je to pravda, je len málo profesií, ktoré nepočujúci vykonávať nemôžu, ale väčšinou narážajú na obavy a skrytú diskrimináciu možných zamestnávateľov

autor: Zora Handzová pre Magazín Pravdy

foto: SHUTTERSTOCK

22.11.2009 YouTube spustí automatické titulky pre nepočujúcich Zdroj: www.zive.sk

Internetový portál YouTube onedlho spustí automatické generovanie prekladových titulkov, ktorý používa prekladový systém Google a je schopný prekladať do 51 svetových jazykov. Týmto krokom chce YouTube sprístupniť svoje služby aj nepočujúcim užívateľom internetu.

Systém využíva automatické rozpoznávanie hlasu (ASR) a je taktiež schopný automaticky naprogramovať časovanie titulkov. V súčasnosti tento systém funguje len pri videách v anglickom jazyku a s dobrou kvalitou zvuku. Automatické titulky budú spočiatku dostupné len na trinástich partnerských kanáloch, medzi ktoré patria UC Berkeley, Stanford, MIT, Yale, UCLA, Duke, UCTV, Columbia, PBS, National Geographic, Demand Media, UNSW, Google a YouTube. V súčasnosti YouTube ponúka manuálne generovanie titulkov, túto službu však užívatelia príliš nevyužívajú.

Informácie priniesol spravodajský portál BBC UK.

autor:(C) 2009, Autorské práva SITA a.s.

14.11.2009 - TVORÍM vo farebnom tichu   Text: NIKOLETA KOVÁČOVÁ

Hovorí sa, že keď Pán Boh niekde zoberie, inde pridá. V prípade Barbory Paulovičovej to platí niekoľkonásobne. Dvadsaťšesťročná Bratislavčanka maľuje nádherné obrazy, narodila sa však s diagnózou hypacusis perceptiva gravis bilateralis – trvalá strata sluchu. Jej výtvarné diela sú tak slovami a posunkami pre okolie.

Barbora prišla na svet v riadnom termíne a zdravá. Až postupom času si jej mama všimla, že je akási zaujatá svojím svetom. „Pripisovali sme to tomu, že každý je iný a začne rozprávať neskôr. Ona si totiž stále džavotala a hovorí sa, že vtedy sa dieťa počúva,“ vysvetľuje nám Ľubica Paulovičová, Barborina mama. Okolo prvého roku vzala dcéru k lekárke, ktorá malej tleskla pri uchu. Intuitívne na ňu otočila hlavu a lekárka matku upokojila. „Neskôr sme si uvedomili, že reagovala na závan vzduchu. Keď mala dva roky, bola s mojou mamou u lekárky, ktorá si všimla, že nereaguje na to, čo jej hovorí.“ Na odporúčanie putovala Barborka na vyšetrenie. „Manžel mi okamžite zvestoval, aká je situácia,“ spomína pani Paulovičová.

Ťažké rozhodovanie

Paulovičovci však nedostali odpoveď na otázku, čo bude pre ich dcéru najlepšie. „Psychologička nám povedala, že keď ju nedáme medzi nepočujúcich, ublížime jej a utrpí jej rozumový vývoj. Ťažké bolo vyrovnať sa s realitou a správne sa rozhodnúť. Obrátili sa na ďalšiu psychologičku. „Povedala nám, že Barborka je veľmi inteligentná a keď sa dáme na ťažšiu cestu, má šancu to zvládnuť.“ Pre celú rodinu teda nastala úloha naučiť Barborku komunikovať s okolím bez použitia posunkovej reči, chápať zmysel všetkých obrázkov, činností a pojmov, naučiť ju pred zrkadlom čítať z pier, vyslovovať jednotlivé hlásky, prvé skomolené slová. Začal sa kolotoč spolupráce s logopedičkami – doktorkou Nád­vorníkovou a neskôr dok­torkou Grambličkovou. Od dvoch rokov s Barborkou trénovali tzv. globálne čítanie, pri ktorom sa pomocou obrázkov učila pomenúvať veci a činnosti. „Mala asi sto obrázkov a sto slov rozložených po celom koberci. Ukázali sme jej obrázok a ona v tej hŕbe vedela nájsť to správne slovo a priložiť ho k obrázku,“ opisuje pani Paulovičová. Už ako trojročná čítala zo šlabikára, z ktorého sa učila vyslovovať jednotlivé hlásky.

Svetlo nádeje

Malá šanca na zvrátenie zdravotného stavu malej Barbory si jej rodičov našla, keď mala štyri roky. „Známi boli vo Vietname a dozvedeli sa tam o úspešnom profesorovi Thai-Tou. Celosvetovo sa preslávil akupunktúrnou liečbou. Jedného dňa prišiel do Prahy a my sme sa vybrali za ním. Barboru vyšetril a povedal, že má šancu počuť.“ Rodičom zasvietilo svetielko nádeje. Rok vybavovali potrebné papiere, aby pani Ľubica mohla s dcérou na tri mesiace odísť do Vietnamu. „Barbora každý deň chodila na sedenie. Bolo to veľmi ťažké na psychiku. Moju aj dcérkinu,“ priznáva. Barborke sa však sluch nenapravil, no zlepšila sa jej koncentrácia a podľa slov pani Ľubice možno práve vietnamský pobyt jej pomohol pri neskoršom úpornom učení sa.

Zlé časy sú preč

Barbora si ako dieťa svoj hendikep neuvedomovala. „Vnímala som iba svoju večne uplakanú mamu,“ spomína. Rozdiel si všimla až v jas­liach a v škôlke. Ostatné deti jej totiž začlenenie do kolektívu neuľahčovali: „Cítila som z toho stres. Bola som nadutá a neposlušná.“ Základná škola, ktorú Barbora navštevovala, tiež nebola pre ňu jednoduchá. Ale ako sama hovorí, možno práve toto u nej naštartovalo ctižiadostivosť. Ako sedemročná nastúpila do logopedickej triedy. Nudila sa tam a lákalo ju to medzi zdravých rovesníkov. „Spomínam si na tú chvíľu úžasného pocitu vykúpenia, no bola to tvrdá drina,“ hovorí Barbora. Učiva bolo veľa a jej pani učiteľka prísna. „Ale obľúbila som si ju, dokonca mi k meninám darovala slovník pre rozvoj mojej slovnej zásoby a bola aj na mojej promócii.“ Možno aj preto bol druhý stupeň pre Barboru ľahký. „Bavilo ma učiť sa nové veci,“ priznáva. No motivačne na ňu pôsobili aj spolužiaci, ktorí, hoci zdraví, neboli vždy veľmi priateľskí. „Bola to výzva drieť na sebe, mať najlepšie výsledky v triede. Našťastie, zlé časy sú preč a s mnohými z bývalých spolužiakov si teraz vieme nájsť spoločnú reč.“

Umelecký sen

Pri globálnom čítaní Barbora prišla do kontaktu s kreslením, ktoré jej pomáhalo ľahšie sa učiť slová. Už ako dieťa navštevovala výtvarné krúžky. Po skončení základnej školy preto jej kroky viedli do školy úžitkového výtvarníctva. Z nej celkom prirodzene pokračovala na VŠVU. Tam ambiciózna mladá žena získala titul Mgr. Art. „Je to ako sen,“ hovorí Barbora. Rovnako si na dcérine promócie spomína pani Paulovičová. „Myslela som si, že to tam nevydržím a budem plakať od radosti a dojatia.“ Keď sa Barbory pýtame, či má niekto z jej príbuzných umelecké sklony, len sa usmeje a povie: „Som čierna ovca rodiny. Rodičia sú vo výtvarnom umení mojimi radcami a kritikmi. Ale môj strýko študoval v mladosti kreslenie u akademického sochára pána Bártfaya,“ spomína Barbora a tvrdí, že osud jej doprial stať sa umelkyňou.

Vo svete bohémov

Na VŠVU sa pripravovala u akademického sochára Andreja Rudavského a akademického maliara Ivana Pavleho. Oproti strednej škole si musela zvykať na úplne nové veci. „Neznášala som bohémsku a nesvedomitú náturu a večný smrad cigariet,“ hovorí so smiechom Barbora, ktorá sa do ateliéru voľnej grafiky a knižnej tvorby profesora Kállaya dostala až v druhom ročníku. „Keď sa dozvedel, že nepočujem, mal obavy, ale keď videl výsledky mojej práce z prvého ročníka, svoje rozhodnutie zmenil a prijal ma. Boli to časy plné pracovného a študijného nasadenia.“ Štúdium pre Barboru nebolo náročné. „Skôr na manuálne zručnosti a na zabezpečenie finančných prostriedkov na tvorbu. Bolo tam však viac tolerancie vo vzťahoch medzi ľuďmi ako na strednej škole. Veľa študentov bolo zo zahraničia, mnohí boli scestovaní a sčítaní. Vzájomne sa tam akceptovali rôzne jazyky a mentalita.“

Život ako rozprávka

Barbora sa po absolvovaní VŠVU našla v ilus­tráciách. Svet knižnej tvorby je vraj pre ňu ako stvorený. „Súvisí to aj s mojím detstvom. Už vtedy som mala vysoké nároky na estetiku obrázkov v knihách. Kvalitné a bohato ilustrované knihy sú pre mňa akýsi animizmus. Uľahčili mi ťažké chvíle prežívania v mojom detstve. Čím bolo v knihách viac a krajších obrázkov, tým som sa pri čítaní naučila lepšie vyslovovať.“ Pri práci ju najviac ­in­špiruje príroda, ticho a kozmos. V týchto dňoch Barbora pracuje na ilustráciách rozprávkovej knihy autorky Ivany Jungovej O čarovnej starkej Dobromile. „Ide o príbehy babky bylinárky, ktorá vie čarovať a svojimi kúzlami napráva škody spáchané bosorákmi. Pri jej zobrazovaní som sa dala viesť slovenskou prírodou. Aj rozprávkové postavičky som obliekla do modrotlače, aby som priblížila mladším čitateľom kroje našich predkov, spôsob ich života,“ vysvetľuje výtvarníčka. Pripravuje sa aj na realizáciu kalendára a výstavu svojej tvorby, ktorú pred časom vytvorila na Bali.

Rok v raji

Presne takto Barbora opisuje 365 dní, ktoré vďaka štipendiu z indonézskej ambasády strávila na ostrove Bali. „Prihlásila som sa a vyšlo to. Bola to chvíľa vážneho životného rozhodnutia ísť do veľkej diaľky, žiť rok v inej dimenzii času a vnímania umenia.“ Čakal ju prvý pobyt bez rodiny, s ktorou je veľmi spätá. Vybrala si štúdium wayangu a batiky a tvrdí, že už po pristátí lietadla v Denpasare ju očarili svetelné lúče. „Dopadajú kolmo, a tak lepšie vidíte na farby. Vďaka úžasnej klíme a vyžarovaniu krajiny som prekonala aj kritické chvíle. Obdivovala som remeselnú zručnosť domácich a úroveň ich duchovnosť,“ spomína Barbora. Jej práce z Bali sú úchvatné. Cítiť z nich slnko, teplo aj čarovný podmorský svet. Výstava týchto obrazov iste poteší srdce každého. „Verím, že na ňu získam sponzorov. Bola by škoda neukázať druhým svetlo poznania z druhej strany pologule.“

Nevnímať rozdiely

Pri stretnutí s Barborou Paulovičovou vás očaria jej šibalské belasé oči a široký úsmev na tvári. Keď zistíte, že nepočuje, ticho sa spýtate, prečo to je takto na svete zariadené... Len čo sa však s ňou pustíte do debaty, nepotrebujete poznať odpoveď. Nebyť toho, že si musíte zvyknúť na to, že keď na ňu hovoríte, musí vidieť vaše ústa, a keď hovorí ona, musíte byť pozornejší, je to normálna mladá žena. „Teším sa, keď majú zo mňa ľudia tento pocit. Je pre mňa prioritou správať sa prirodzene, nevnímať rozdiely. Či už medzi hendikepovanými a zdravými, medzi rasami, v bohatstve duchovnom alebo materiálnom,“ hovorí Barbora. Hoci je práca pre ňu vášňou, sú chvíle, keď si od nej odbehne, a vtedy ju môžete stretnúť na bicykli či na kolieskových korčuliach. K rôznym fyzickým aktivitám ju rodičia viedli už od detstva. „Páčila sa mi pantomíma Milana Sládka, jazda na koni či kurzy šermovania, krasokorčuľovania, lyžovania, spoločenských a orientálnych tancov. Rada si všeličo vyskúšam a neodmietam nové výzvy. Keď mám šancu, využijem príležitosť. Hlavné je nebáť sa. Odmalička mám v izbe obrázok s nápisom: Žiaden strach pre mňa neexistuje, zo všetkého mám radosť.“

Zdroj: www.slovenska.sk

11.11.2009 Lekárka odmietla vyšetriť nepočujúceho, nemocnica sa jej zastáva Zdroj: www.idnes.cz

Budeme se domlouvat složitě a dlouho, čekají tu další pacienti, přijďte jindy. To se dozvěděla jedenatřicetiletá Jana Quittová na neurologické klinice olomoucké fakultní nemocnice. Je totiž neslyšící a neměla s sebou tlumočníka do znakové řeči. Lékařka Katarína Obereignerů ji odmítla vyšetřit a řekla jí, že se má objednat na jiný termín a s tlumočníkem.

Žena přitom byla dopředu objednána na přesný čas a u jiných lékařů při návštěvě bez tlumočníka problémy neměla. Lékařce nabídla, že se s ní dorozumí pomocí psaní na papír či počítač.

"Pokoušela jsem se lékařce vysvětlit, že rozumím, dobře odezírám a domluvíme se. Ona se ale bála, že nebudu rozumět diagnóze. Pokoušela jsem se bránit a psát jí na papír, že to zvládám i bez tlumočníka. Ale pro ni to byla ztráta času," popisuje nepříjemnou zkušenost Jana Quittová.

Podle mluvčího Egona Havrlanta je nemocnice na návštěvy neslyšících připravena, má k dispozici tlumočníka. "Je nám velmi líto, že k tomuto případu došlo," řekl Havrlant.

"Byl to správný postup"

S odezíráním by podle něho mohl být problém i proto, že lékařka je Slovenka.

Na stranu pacientky se naopak postavila místní unie neslyšících. Podle názoru tlumočnice Jany Menšové má každý člověk s tímto postižením nárok na řádné vyšetření bez ohledu na jeho délku. Janu Quittovou zná a ví, že se pomocí odezírání dokáže dorozumět velice rychle. "Proto trvání na tlumočníkovi nechápu, zvlášť jestli to mělo být kvůli úspoře času," říká Menšová.

Neslyšící se také mohou opřít o zákon, podle kterého mají právo vybrat si způsob komunikace, který jim nejvíce vyhovuje.

Když v ordinaci odmítli komunikovat psaním a trvali na tlumočníkovi, ptala se Quittová sestry, jestli nějakého mají. "Řekla mi, že ne. Přitom jsem se později dozvěděla, že tam je, jen na jiném oddělení. Takovou informaci by přece měli všichni v nemocnici znát, hlavně kvůli akutním případům," diví se žena. Mluvčí to potvrdil. Kontakt na tlumočníka má podle něho každý zaměstnanec.

autor: Stanislav Kamenský

11.11.2009 Maďarsko: Posunková reč bude oficiálnym jazykom Zdroj: www.aktuality.sk

BUDAPEŠŤ. Od júla budúceho roka bude maďarská posunková reč uznaná ako oficiálny jazyk. Rozhodol o tom v pondelok maďarský parlament.

Pre maďarskú tlačovú agentúru MTI tajomník Celoštátnej rady pre záležitosti postihnutých Péter Horváth uviedol, že zákon, ktorý poslanci prijali jednomyseľne, uznáva maďarskú posunkovú reč ako nezávislý a prirodzený jazyk.

Podľa právnej normy spoločenstvo nepočujúcich je jazykovou menšinou, čím sa Maďarsko vydalo cestou, na konci ktorej nepočujúci budú namiesto menšinového spoločenstva invalidov patriť do jazykového menšinového spoločenstva, povedal Horváth.

V súčasnosti je možné od siedmeho ročníka základnej školy zvoliť si predmet posunková reč. V zmysle nového zákona od 1. septembra 2017 bude posunková reč povinným predmetom v škôlkach a na školách sluchovo postihnutých detí. Od roku 2011 bude môcť nepočujúci rozhodnúť o tom, či chce komunikovať na úradoch prostredníctvom tlmočníka alebo písomne.

autor: TASR 2009

11.11.2009 Maďarsko má ďalší oficiálny jazyk. Posunkovú reč pre nepočujúcich Zdroj: www.sme.sk

BUDAPEŠŤ, BRATISLAVA. Maďarskí poslanci jednohlasne schválili zákon, ktorý im nepočujúci na Slovensku môžu závidieť. Posunkovú reč uznali za oficiálny jazyk v krajine. Podľa časopisu Nyelv és tudomány (Jazyk a Veda) sú tak po Fínoch druhí v Európskej únii, čo ho postavili na roveň s menšinovými jazykmi.

Nepočujúce úrady aj TV

Maďarskí nepočujúci budú mať od júla 2010 autonómny jazyk, ktorý budú musieť úrady vo verejnom styku rešpektovať. Na požiadanie im tak budú musieť prideliť tlmočníka. Doteraz sa úrad mohol sám rozhodnúť, či nepočujúcim vyhovie.

Takisto pre deti, ktoré si to vyberú, musia školy zabezpečiť dvojjazyčné vyučovanie s posunkovým jazykom. Majú však ešte čas na prípravu učebných osnov.

Televízie s celoštátnym dosahom majú podľa zákona od polovice budúceho roka vysielať oznámenia vo verejnom záujme a spravodajské relácie, ako aj dve hodiny ďalších programov denne s titulkami alebo s tlmočením do znakovej reči. Rozsah takýchto programov sa má postupne zvyšovať.

Viaceré medzinárodné dokumenty ako Európska charta regionálnych alebo menšinových jazykov označujú posunkové jazyky za jazyky národnostných menšín.

Slovensko je pozadu

Riaditeľka slovenskej organizácie Effeta pre sluchovo postihnutých Anna Šmehilová hovorí, že hoci Slovensko má o posunkovej reči samostatný zákon už od roku 1995, v praxi sa nedodržiava.

„Maďarsko a Česko sú v tejto oblasti ďaleko pred nami. Patríme k malej skupine štátov EÚ, ktorá takýto zákon má. Problém je, že neexistuje vykonávací predpis a jeho reálna implementácia je v praxi mizivá," hovorí Šmehilová.

Zákon podľa nej plne rešpektujú len inštitúcie ministerstva vnútra a spravodlivosti, ktoré majú súdnoznaleckých tlmočníkov.

Akční maďarskí poslanci

Za poprednou pozíciou Maďarska je aj politická sila. Tridsaťštyriročný poslanec Fideszu Ádam Kósa (na snímke) sa v júnových voľbách prebojoval do Európskeho parlamentu ako vôbec prvý nepočujúci a v pléne používa ako priekopník posunkovú reč.

„Už to, že mu Maďari dali v politike šancu, o niečom svedčí. Je otázne, či keby u nás kandidoval nepočujúci poslanec, či by ho počujúci volili," dodáva Šmehilová.

Podľa Európskej únie pre nepočujúcich (EUD) sú v Európe v parlamentoch štyria nepočujúci poslanci ­ v Belgicku, Rakúsku, Maďarsku a Grécku. Kósa je jediný muž.

autor: Ela Rybarová

6.11.2009 - Vysoké školy kladú hendikepovaným bariéry Zdroj: www.sme.sk

Nepočujúca Mária: Nebojím sa hovoriť

Ovláda dva svetové jazyky, a kto nevie, že nepočuje, nemusí jej postihnutie vôbec odhaliť. „Aj postihnutý môže žiť bežný život, len musí chcieť, nesmie čakať na pomoc druhých,“ zápalisto presviedča dvadsaťpätročná vysokoškoláčka, Bratislavčanka Mária Koželuhová.

Vďaka rodičom žije odmalička rovnako ako jej rovesníci. Naučila sa hovoriť, iným odčítava z pier. Tak sa jej podarilo vyhrať aj konkurz na brigádu do zahraničnej firmy. „Do prihlášky som neuviedla, že som telesne postihnutá. Mala som s tým zlú skúsenosť,“ hovorí. „Pre firmy som hneď nebola zaujímavá, bez toho, aby so mnou vôbec urobili pohovor.“

Pri pohovore v angličtine so šéfom firmy uspela, až na záver sa musela spýtať, či by mu neprekážalo, že namiesto telefonovania bude písať esemesky. „Nechápal prečo, tak som mu povedala, že nepočujem. Nechcel veriť vlastných ušiam.“ Ešte nebola naspäť doma, a už jej esemeskou oznamovali, že zo 70 záujemcov chcú práve ju.

Mária vyrastala v rodine počujúcich s mladšou sestrou. „Otec bol prísnejší, nútil ma hovoriť. Neobišlo sa to bez sĺz aj môjho hnevu,“ spomína.

Chodila na bežnú základnú školu, maturovala na obchodnej akadémii s telesne postihnutými. „V prvých ročníkoch to vôbec nebolo medzi zdravými deťmi ľahké, nerozumeli sme si. Mnohí učitelia nevedeli, čo so mnou. Chceli mi to uľahčovať, čo sa mi však nepáčilo.“ Chcela písať diktáty, slohové práce, písomky z matematiky. Musela si u učiteľov presadiť, aby na ňu mali rovnaký meter.

Nikdy nezabudne na deň, keď sa ako 14-ročná naučila hovoriť er. „Oslovila som sestru Ruženka. Išla sa zblázniť od radosti.“

Osobných asistentov nemala. „Naši ma naučili, že všetko sa dá zvládnuť. Ako dvanásťročná som išla prvýkrát sama k lekárke. Bála som sa, ale mama bola neústupná,“ hovorí Mária. „Sama nakupujem, cestujem, idem na poštu. Nebojím sa hovoriť.“ Sama sa vybrala aj do Ameriky. Učila sa angličtinu, ale aj dva mesiace cestovala po krajine autom. Dohovorí sa aj po nemecky. „Veľmi by som chcela robiť delegátku alebo sprievodkyňu, no u nás sa to nedá, firmy s tým nemajú skúsenosť,“ povedala.

Priateľov má aj medzi nepočujúcimi, ale ich svet je pre ňu akýsi vzdialenejší. „Vždy som chcela robiť niečo aktívne, nesedieť iba na stoličke, aj preto mi tak sedí brigáda v Národnej agentúre pre medzinárodnú spoluprácu.“ Na Fakulte verejnej správy Vysokej školy v Sládkovičove študuje externe. „Pripravujem sa z poznámok spolužiakov samoštúdiom. Musím stále veľa čítať, aby som si rozširovala slovnú zásobu.“

autor: Jarmila Horáková

27.10.2009 - Zo života - Július Maťovčík   

O 21. letných deaflympijských hrách v Taipei na Taiwane, o tom, či je cyklistika (nielen finančne) náročný šport, či sa cyklistika nepočujúcich líši od cyklistiky počujúcich a o mnohých iných veciach sme sa rozprávali s Júliusom Maťovčíkom.

Práve ste sa vrátili z 21. letných deaflympijských hier v Taipei na Taiwane, ako sa cítite?

Som sklamaný! Do Taipei som cestoval dobre pripravený čo najlepšie reprezentovať naše Slovensko! Nechcem, aby to vyzeralo ako výhovorka, ale smola sa mi lepila na päty. No taký je už šport....

Ako ste sa na túto súťaž pripravovali?

Už dlho súťažím medzi počujúcimi a to tak v Slovenskom pohári MTB, ako aj v cestnej cyklistike.

Bolo niečo, čo Vás počas pobytu v Taipei prekvapilo (počasie, terén, ľudia....)?

Prekvapili ma extrémne horúčavy a vysoká vlhkosť vzduchu, tiež strava. ...všelijaké morské potvory na rôzny spôsob, až som sa čudoval, ako sa to všetko dá zjesť...

Z kvalifikácie ste postúpili piatym najlepším časom, ale hneď v prvej vyraďovacej jazde to nevyšlo. Čo sa stalo?

Cítil som, že sa môžem čo najlepšie umiestniť. Do druhej kvalifikácie som išiel s 5. najlepším časom, no problém nastal tesne pred cieľom, keď sa mi v dôsledku technickej chyby noha vyšmykla z pedálu. A ďalšie preteky – hromadný štart – moja najobľúbenejšia disciplína...Cítil som formu, no nasledoval hromadný pád, asi 15 cyklistov. Pokračoval som aj napriek zraneniu a skončil som na 23. mieste..

Čo Vás v Taipei najviac oslovilo, čo sa Vám páčilo?

Páčilo sa mi všetko, veď stretnúť toľko nepočujúcich z toľkých kútov sveta, to je zážitok....

Ako bolo mesto pripravené na hry - zvládli to organizačne?

Už samotné mesto žilo športom. Na štadiónoch bolo plno divákov, aj doprava bola dobre zabezpečená. Zhodnotil by som to ako BIG SUPER:)

Líši sa v niečom cyklistika nepočujúcich od cyklistiky počujúcich?

Nie, nepočujúci majú rovnaké pravidlá ako počujúci, súťaží sa podľa medzinárodných pravidiel UCI (Union Cycling International)

Predstavte sa nám - odkiaľ pochádzate, aké ste mali detstvo?

Pochádzam z Trenčianskeho hradu, kde žijem od detstva. Mám tiež nepočujúcu staršiu sestru, ktorá po ukončení Gallaudetovej Univerzity ostala žiť v USA. Mal som krásne detstvo. Obaja rodičia nás viedli k športu a podporovali nás. Otec so mnou cestuje takmer na všetky preteky, je dobrý „servisman“.






Július Maťovčík s otcom, príprava pred štartom

Prečo sa venujete práve cyklistike - prečo ste si vybrali tento šport?

Na začiatku nebola cyklistika, ale zjazdové lyžovanie.

Kedy ste si uvedomili, že tento šport chcete robiť profesionálne - ako dlho sa cyklistike venujete? Ide o finančne náročný šport?

Keď som skončil školu, z pracovných dôvodov som nemohol často cestovať za snehom do Rakúskych Álp na tréning. Cyklistike sa venujem už 12 rokov, najradšej mám horskú cyklistiku – MTB. Samozrejme, na začiatku to nebolo ľahké, ide o finančne veľmi náročný šport. Veď len jeden súťažný bicykel na horskú cyklistiku stojí 5 000 €. Už som zničil dva. Predstavte si súťažiť v blate, keď prší, cestovať do všetkých kútov Slovenska....To je finančne náročné.

Ako často trénujete a ako taký tréning prebieha?

Čo sa týka tréningov, každý deň sedím na bicykli minimálne hodinu, regenerácii sa venujem 2-3 hodiny týždenne. V zime často chodím do hôr (skialpinizmus)



























na vrchole DERESE 2004 metrov nad morom (Nízke Tatry)

Na akých súťažiach ste sa zúčastnili, aké najväčšie úspechy ste dosiahli?

Súťaží bolo strašne veľa – s počujúcimi aj nepočujúcimi, doma aj v zahraničí. Spomeniem len tie najvýznamnejšie...Na zimnej Deaflimpiáde vo Švédsku v roku 2003 som získal bronzovú medailu v slalome. Na majstrovstvách sveta v horskej cyklistike v San Franciscu som skončil na 2. mieste (mal som pád tesne pred cieľom). Naposledy som na Majstrovstvách Slovenska MTB polmaratón, skončil tretí (s počujúcimi).

Ostatné výsledky 2009 pozrite na http://www.skntrencin.weblahko.sk/Vseobecne_vysledky__z_turnaja_.html .

Stíhate zladiť cyklistiku s pracovnými povinnosťami?

Pracujem v jednej súkromnej firme. Zamestnávateľ má pochopenie pre moje športové aktivity, ale samozrejme, zameškanú prácu musím nadrobiť.

Ďakujeme za rozhovor.

Zdroj: www.nrozp-mosty.sk

24.10.2009 Z levočského zimáku bude multifunkčná hala Zdroj: www.korzar.sk

Levočský zimný štadión sa zmení na multifunkčnú halu, do februára 2011 tu preinvestujú 8 miliónov eur. Táto informácia odznela na ostatnom rokovaní mestského zastupiteľstva.

LEVOČA. Spomínané peniaze plus ďalšie dva milióny eur na úpravu okolia poskytne Medzinárodný deaflympijský výbor. Vo februári 2011 sa vo Vysokých Tatrách koná svetová olympiáda nepočujúcich, pri tejto príležitosti bude v Levoči tréningové stredisko ľadového hokeja.

Vrátia im peniaze

Zimný štadión v Levoči je v zlom stave, rekonštrukciu si vyžadujú interiérové priestory aj samotná budova. Vlani mesto formou leasingu investovalo takmer 400-tisíc eur (12 miliónov korún) do chladiacej techniky a ľadovej plochy. Investícia bola nevyhnutná, technológia bola taká zastaraná, že kvôli malej chybe by museli z bezpečnostných dôvodov zatvoriť zimný štadión. Zdá sa, že situácia sa za pár mesiacov úplne zmení, mesto dokonca formou refundácie dostane od deaflympijského výboru naspäť aj spomínaných 400-tisíc eur.

Začnú v apríli

Zimný štadión sa zmení na multifunkčnú halu pre 1 750 divákov. "S prácami začneme v apríli v tomto roku. Budova bude mať nové opláštenie a strechu. Pribudnú kaviarne, moderné šatne, wellness, posilňovňa, moderné priestory pre rozhodcov a lekárska služba. Celý štadión bude presklený, okrem toho sa doplní systém chladenia," uviedol Peter Beck, konateľ spoločnosti, ktorá bude práce realizovať.

Parkoviská aj križovatka

Ďalšie dva milióny eur v Levoči investujú do stavby parkovacích miest. "Každá takáto multifunkčná hala musí mať dostatok parkovacích miest. Nové parkoviská pribudnú pri hradbách," dodal P. Beck.

Okrem toho vybudujú aj kruhovú križovatku v blízkosti Košickej brány a upravia okolie štadióna.

Aj iné mestá

Čo sa týka svetovej olympiády nepočujúcich, jej hlavným strediskom bude mesto Vysoké Tatry. Dotácie podobného druhu ako v Levoči poskytol Medzinárodný deaflympijský výbor napríklad aj Liptovskému Mikulášu, Kežmarku či Popradu.

autor: Erika Karasová

foto: jope

20.10.2009 Sprenevera peňazí pre sluchovo postihnutých Zdroj: www.ta3.com

Banskobystrický okresný súd ani na druhýkrát nerozhodol o tom, či príjme obžalobu na dvoch Košičanov, ktorí mali spreneveriť 50 miliónov korún slovenského deaflympijského výboru. Prvýkrát neprišiel obvinený košický notár, teraz nečakane ochorel bývalý šéf sluchovo postihnutých športovcov.

Prokurátor podal obžalobu na bývalého prezidenta slovenského deaflympijskeho výboru a košického notára. Približne 50 miliónov, ktoré podľa neho spreneveril mali ísť na zorganizovanie olympiády pre sluchovo postihnutých športovcov v roku 2011. Peniaze mal do prevziať notár do úschovy od istej bratislavskej firmy. V dohodnutej lehote však vrátil iba 3 a pol milióna. S ostatnými peniazmi mal voľne disponovať. Obom hrozí trest odňatia slobody na 10 až 15 rokov.

autor: Copyright © TA3 2009

Úkažka videa je na linke.

29.9.2009 - Utajovaný projekt v Štrbskom Plese   Zdroj: www.zivot.lesk.cas.sk

Volali ho AREÁL SNOV. Dnes je šedivší, zodratý, ale svojou polohou stále mimoriadne atraktívny. Športové stredisko v Štrbskom Plese však zrejme prejde zmenou, ktorá má ambíciu urobiť dieru do sveta.

Odvážnych zámerov na projekty v rôznych lokalitách Slovenska bolo už neúrekom. Investor zvyčajne predstavil na tlačovke ohromujúce plány a po roku sa ukázalo, že naráža na samé problémy - nesúhlas ochranárov, problémy s územnými rozhodnutiami, s pozemkami. A šlo to do stratena.

Štrbské Pleso je opačný prípad. „Tento projekt už nemá čo zastaviť. Doklady sú vybavené, prešlo to posudzovaním vplyvov na životné prostredie, je vydané územné rozhodnutie, všetky stavby sú hodnotené ako verejnoprospešné. Keby boli hneď teraz peniaze, na budúci mesiac sa môže začať s prekládkami technickej infraštruktúry. Už sa nemôže stať, že by niečo mohlo ďalšie práce ohroziť," hovorí Michal Kuvik z architektonickej kancelárie Arching, ktorá projekt pripravila.

Bude deaflympiáda
Ako je možné, že o rekonštrukcii a dostavbe Športového areálu v Štrbskom Plese do médií doteraz nič nepreniklo? „Na Slovensku je plno projektov, o ktorých sa iba hovorí a nerobí sa na nich.

My sme to s kolegom Ivanom Vaškom rok pripravovali a vybavili. A možno bola chyba, keď sa to robilo bez medializácie. Teraz ma aj trochu mrzí, že to výraznejšie neprešlo na verejnosť, lebo areál mohol byť riešený ako Národné športové centrum Slovenska."

Rekonštrukciu a dostavbu Športového areálu v Štrbskom Plese si objednal Slovenský deaflympijský výbor, pretože v roku 2011 tu bude svetová deaflympiáda, čiže olympiáda nepočujúcich.

Prezidentom Slovenského deaflympijského výboru je Jaromír Ruda. Kuvik sa spolieha práve naňho, keďže je hlavná postava, ktorá má ako zástupca investora a organizátora svetovej deaflympiády 2011 doviesť zámer rekonštrukcie a dostavby Športového areálu v Štrbskom Plese do konca.

Obec Štrba spolu s projektantmi a urbárskym spoločenstvom v Štrbe pre istotu pripravujú alternatívy - financovanie z eurofondov, prípadne zo štátneho rozpočtu. Dielo by malo stáť do 100 miliónov eur (tri miliardy Sk).

Šport v lete aj v zime
Princíp športového areálu bude úplne zmenený. Dnešná cesta medzi hotelom Patria a hotelom FIS zanikne, stane sa z nej peší bulvár medzi športovými halami a kaviarňami. Cesta k FIS-u povedie bokom. Pod navrhovanými stavbami je naprojektované podzemné parkovisko pre 600 áut, šortreková a curlingová hala, kaviarne, reštaurácie a ubytovanie pre športovcov, povyše nový bežecký štadión so strelnicou pre biatlon.

Rekonštrukciou prejde aj skokanský areál, kde by mal vzniknúť moderný štadión pre 15-tisíc divákov, v ktorého útrobách budú šatne, reštaurácie, zázemie a, samozrejme, nový veľký a malý mostík. V lete bude atlétom k dispozícii 333-metrová bežecká tartanová dráha, priestory na tréning skoku do diaľky, do výšky, o žrdi a vrhu guľou, pribudne asfaltový okruh pre bežcov na kolieskových lyžiach a imobilných ľudí. Počíta sa s multifunkčnými ihriskami na volejbal, hádzanú, tenis, basketbal. Haly by využívali aj krasokorčuliari a hokejisti, biatlonovú strelnicu zasa strelci zo vzduchových či malokalibrových zbraní.

„Keď sme to začínali projektovať, pochodili sme najmodernejšie európske strediská. Boli sme sa niekoľkokrát pozrieť v skokanskom areáli v rakúskom Innsbrucku, v šortrekovej hale v Budapešti, v curlingovej v Prahe. Všade nám vysvetľovali, čoho sa máme vyvarovať. Stredisko bude nadčasové s najlepšími svetovými parametrami. Navrhli sme ho tak, aby ho mohli používať i súčasne na viac druhov športov," vysvetľuje architekt.

Rekonštrukcia a dostavba Športového areálu v Štrbskom Plese bude architektonicky riešená ako moderná architektúra. Prírodné materiály, kameň, drevo, sklo. Mierne sa zmení aj štyridsať rokov známy pohľad na trčiacu vežu veľkého skokanského mostíka, ktorú vidieť i zdola, z Popradskej kotliny. Veža bude iná, ale zostane naďalej dominantou.

Bude, nebude?
Michal Kuvik si myslí, že rekonštrukcia areálu pomôže nielen športu, ale i cestovnému ruchu. Návštevníci budú mať kam ísť aj za zlého počasia, okrem športu a kultúry bude slúžiť na vzdelávanie, rehabilitácie a zábavu.

Podnikatelia zo Štrbského Plesa síce v predchádzajúcich rokoch významne investovali, ale na úplnú obnovu to nestačilo. Zmodernizované sú hotely, vznikla nová zjazdovka, pribudlo pódium na podujatia, zrekonštruovaný je stredný mostík, na ktorom znova bývajú svetové podujatia a trénovať tam chodí aj skokanská legenda Poliak Adam Małysz.

Obnova Športového areálu v Štrbskom Plese má podporu od starostu obce Štrba Michala Sýkoru, ktorý je aj predsedom organizačného výboru zimných deaflympijských hier v Štrbskom Plese.

Zástupkyňa starostu Štrby Dagmar Vincová tvrdí, že vedenie obce urobí všetko preto, aby sa Štrbské Pleso stalo znova Areálom snov.

Šéf Združenia cestovného ruchu Vysoké Tatry Peter Chudý hovorí, že plán sa podarí zrealizovať, lebo má svoje opodstatnenie: „Nemyslím si, že sa všetko stihne vybudovať do deaflympiády 2011, a tak bude časť programu na súčasných športoviskách. Ani si nie som istý, či sa v budúcnosti postaví všetko z tohto projektu, ale veľká časť určite. Vybudovanie športového areálu v rokoch 1967 až 1970 totiž zmenilo charakter Štrbského Plesa a zviditeľnilo Vysoké Tatry na športovej mape sveta na niekoľko desaťročí. Akákoľvek rekonštrukcia veľmi pomôže, lebo nadmorská výška pri súčasnom globálnom otepľovaní sa ukazuje ako rozhodujúci faktor usporadúvania zimných pretekov. Napríklad Medzinárodná lyžiarska federácia oslovila Slovensko, či by sme tohtoročné zimné skokanské preteky neboli ochotní usporiadať už 12. a 13 decembra, pretože je tu záruka snehu. V inom stredisku by s takouto požiadavkou nepochodili."

Podľa neho štát v súčasnej hospodárskej kríze výstavbu areálu asi finančne nepodporí, ale neskôr pravdepodobne áno. „Pretože platí vládny program podpory rozvoja športu, kde boli vytypované lokality, ktoré by sa mali stať národnými športovými centrami. Pre klasické lyžovanie je to Štrbské Pleso," vysvetľuje Chudý. Kuvik si tiež myslí, že do deaflympiády nebudú hotové všetky športoviská, no podľa neho je dôležité začať. „Mám skúsenosti aj zo zahraničia, že najťažšie je vybaviť povolenia. To najhoršie máme za sebou. Keď sa začne stavať, už je to na najlepšej ceste k dokončeniu."

Ťažké rokovania
Najťažšie rokovania boli podľa očakávania s ochrancami prírody zo Správy TANAP-u. Ich šéf Pavol Majko spomína, že to boli asi tri mesiace dohodovaní a boli to tvrdé boje. „Hneď od začiatku sme naznačili, aby absolútne zabudli na navrhovanie diskoték, vysokých budov, ktoré by zavadzali pri výhľadoch a podobne. Nemalo by šancu prejsť ani rozširovanie športovísk na ďalšie zelené plochy alebo do lesov. So žiadnym návrhom, ktorý by poškodil prírodu, by sme súhlasiť nemohli. Nakoniec sme sa korektne dohodli. Oblasť Štrbského Plesa sa využíva na športové účely od roku 1910. Pred 40 rokmi tam postavili veľké stredisko a nie je v našich silách ho odtiaľ dostať preč. Tak sme súhlasili, aby sa ďalej využívalo na šport, vychovávanie ďalších reprezentantov."

Štrbské Pleso sú tak či tak aj asfaltové cesty, hotely, športoviská. Preto v zastavanom území Správa TANAP-u plánuje znížiť stupeň ochrany.

Podľa ekonomických analýz by bola pri dobrom manažovaní návratnosť investície 11 rokov. Podľa Kuvika to bude najlepší a najkomplexnejší športový areál v Európe postavený v takej nadmorskej výške. „Je predpoklad, že športoviská by boli plné. Využité v lete aj v zime, bolo by to živé a podľa mňa by to bola znova pýcha ako kedysi. Keby boli peniaze hneď, zrekonštruovali by sme Štrbské Pleso za tri roky. Keď nebudú, postavíme to na etapy, a predpokladám, že sa to podarí do desiatich rokov," myslí si architekt.

Štrbské Pleso a šport
Osadu Štrbské Pleso založili v roku 1873, jej stred je v nadmorskej výške 1 355 metrov, športoviská ešte vyššie. Prvý lyžiarsky vlek tam postavili v roku 1943. V športovom stredisku boli dvakrát Majstrovstvá sveta v klasickom lyžovaní (1935 a 1970) a ako v jedinom stredisku trikrát Majstrovstvá sveta juniorov v klasickom lyžovaní (1990, 2000, 2009). Okrem toho množstvo pretekov svetového pohára a svetová zimná univerziáda.

autor: RICHARD FILIPKO

foto: VIZUALIZÁCIA ARCHING, RICHARD FILIPKO

27.9.2009 - Petra, nepočujúca vicemiss: Hudbu nepočuje, cíti ju   Autor: Barbora Nováková

Hoci sa študentka kozmetiky Petra Kasášová (19) tento rok pýši korunkou krásy, na titulných stranách novín ju neobjavíte.

Petra je totiž prvou vicemiss súťaže, ktorá verejnosti príliš známa nie je – Miss nepočujúcich 2009.

Vo svete ticha žije tmavovláska z Rastislavíc pri Nových Zámkoch už od narodenia. Je jediná nepočujúca v rodine. S rodičmi a so súrodencami, starším bratom Michalom a s mladšou sestrou Jankou, sa dorozumieva len odzeraním z pier, pretože posunkovú reč na rozdiel od nej neovládajú. Aby ľuďom bez problémov rozumela, musia dobre artikulovať. Potom však nemá problém zachytiť ani rýchlu vravu.

Druhá najkrajšia
Petre sa nikdy ani len nesnívalo o tom, že sa jedného dňa zúčastní na súťaži krásy, ba dokonca že sa stane druhou najkrajšou nepočujúcou Slovenkou. Do súťaže, ktorej finále bolo v apríli, sa pôvodne vôbec nechcela prihlásiť. Neverila si. Presvedčila ju až mama a jej priateľ Marcel, ktorý je rovnako ako Petra nepočujúci. „Chcel mať za frajerku missku,“ vysvetľuje Petra so smiechom priateľove pohnútky. Pre sympatickú študentku kozmetiky na SOU na Mokrohájskej ulici však bola súťaž napriek počiatočným stresom zážitok. „Moderátorom bol Michal Hudák, Tomáš Bezdeda spieval a Laci Strike bol tanečný hosť. Najprv sme sa predviedli na prehliadke jarnej kolekcie, potom sme mali voľnú disciplínu, nasledovala promenáda v plavkách a na záver promenáda v svadobných šatách,“ vyratúva Petra program večera. Keď sa jej pýtame, akú voľnú disciplínu si zvolila, jej odpoveď nás prekvapí: tanec. Dokonca hiphopový. Ako sa však dá tancovať, keď nepočuje hudbu? „Ale ja hudbu počujem,“ presviedča nás Petra. „Moje uši síce nezachytia melódiu, ale cítim rytmus. Preto mám rada hiphop, je podľa mňa veľmi rytmický. A naopak, nemám rada rock. To je jeden veľký chaos.“

Dva mobily
Korunka a titul prvej vicemiss skromnú krásku zaskočili. „Medzi nami boli aj oveľa krajšie súťažiace,“ myslí si. „Vyhrala som kozmetiku, drogériu, oblečenie, fotoaparát, šperk,“ hrdo ukazuje výhry. „A mobil s kreditom,“ dokončí. Mobil pre nepočujúcu? Podvihneme obočie. Veru tak. Petra má dokonca dva mobilné telefóny! Jedným komunikuje s rodinou, druhý je pre priateľov. Telefón nepoužíva len na esemesky, napriek svojmu hendikepu vie aj štandardne telefonovať. „Dotyčného na druhom konci linky svojím spôsobom počujem. Viem zachytiť, čo hovorí, a keď nerozumiem, poprosím ho, aby to zopakoval. Už som si zvykla,“ hovorí. „Prvýkrát v živote som telefonovala s mamičkou. Najčastejšie však telefonujem s frajerom. Má nižší stupeň sluchového postihnutia ako ja a čo-to počuje. Vďaka nemu som sa vlastne aj naučila telefonovať.“

Sníva o salóne
Petra na nás pôsobí ako poriadne „číslo“, pod perou má pírsing a na tele tetovanie. Ani sama nevie, čo symbol na bruchu značí. Najnovšie má na bruchu aj ďalší prírastok – náušnicu v pupku. Už nás neprekvapí, keď prezradí, že zbožňuje šoférovanie a rada jazdí rýchlo, hoci si musí dávať pozor. Paradoxne však aj rada upratuje, najmä žehlí a rola „žienky domácej“ sa jej nebridí. Napriek pôvabnému zovňajšku a výhre na súťaži krásy Petra o kariére modelky nepremýšľa. Kráse sa chce však venovať, jej snom je totiž vlastný salón krásy.

Zdroj: Nový Čas pre Ženy a www.lesk.sk

25.9.2009 T-Mobile pomáha plniť sny nepočujúcim podnikateľom Zdroj: www.webnoviny.sk

BRATISLAVA 24. septembra (WN/PR) - T-Mobile Slovensko vyhlasuje 25. septembra 2009 tretí ročník úspešného grantového programu Hľadáme ďalší zmysel – PRE PODNIKANIE. Súčasťou iniciatívy je aj predstavenie internetového portálu www.nepocujucipodnikatelia.sk.

Hľadáme ďalší zmysel – PRE PODNIKANIE

T-Mobile Slovensko v spolupráci s Nadáciou Pontis, Nadáciou Integra a Asociáciou nepočujúcich Slovenska vyhlasuje 25. septembra tretí ročník grantového programu Hľadáme ďalší zmysel – PRE PODNIKANIE. Program je určený pre ľudí so sluchovým postihnutím vo veku od 18 do 55 rokov, ktorí ovládajú posunkovú reč a majú silnú motiváciu začať podnikať.

Cieľom programu je zvýšiť šance sluchovo znevýhodnených nezamestnaných založiť si živnosť a splniť si tak podnikateľský sen. Uchádzačom o podporu neponúka iba finančnú výpomoc do výšky 3 320 eur, ale aj poradenskú pomoc.

Podmienkou zapojenia sa do programu je absolvovanie týždňového vzdelávacieho kurzu Ako začať podnikať, ktorý pripraví nepočujúcich na praktické stránky podnikania a pomôže sformulovať podnikateľský zámer potrebný pri žiadaní o grant.

Účasťou na kurze zároveň žiadateľ získa Ministerstvom školstva SR akreditovaný certifikát, s ktorým navyše môže požiadať aj o príspevok na podporu podnikania z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny.

Nepočujúci podnikatelia majú vlastný portál

Internetový portál www.nepocujucipodnikatelia.sk bol vytvorený ako podporný prostriedok a súčasť grantového programu Hľadáme ďalší zmysel – PRE PODNIKANIE, na ktorý priamo nadväzuje. Ponúka návštevníkom nielen poradenstvo, ale aj užitočné videá v posunkovom jazyku. Nepočujúcim podnikateľom tak umožňuje vymieňať si postrehy, skúsenosti pri podnikaní, ale aj vzájomnú motiváciu. Rovnako je aj vhodným prostriedkom na prezentáciu ponúkaných služieb a tovarov z oblastí, v ktorých nepočujúci začali vďaka grantovému programu podnikať a zároveň integračnou snahou, ktorá verejnosti priblíži život a pôsobenie nepočujúcej komunity.

Samotný portál vytvoril úspešný absolvent druhého ročníka grantového programu Hľadáme ďalší zmysel, nepočujúci Juraj Tesár.

Služby ako súčasť zodpovedného podnikania T-Mobile

T-Mobile Slovensko už ôsmy rok aktívne spolupracuje s viacerými slovenskými neziskovými organizáciami ako ANEPS, Nadácia Integra, OZ Myslím, Nadácia Pontis. Cieľom tejto spolupráce je pomôcť nepočujúcim pri zvyšovaní kvality ich života a integrácii do spoločnosti. Spolupráca sa neobmedzuje iba na finančnú podporu. Zameriava sa tiež na realizáciu spoločných projektov a služieb šitých na mieru potrieb tejto komunity. V auguste tohto roka T-Mobile zaradil do portfólia služieb špeciálny Paušál pre nepočujúcich, ktorý prináša zvýhodnené ceny SMS správ.

T-Mobile zároveň ako jediná spoločnosť na Slovensku školí svojich predajcov v posunkovej reči. Doposiaľ zabezpečila vyškolenie spolu 120 zamestnancov, pričom v súčasnosti ovláda minimálne základné posunky 77 predajcov v rôznych predajniach po celom Slovensku.

„Verejnosť nemá predstavu o prekážkach, s ktorými sa denne stretávajú naši nepočujúci spoluobčania. Majú obmedzený prístup k informačným a komunikačným technológiám a my im chceme ponúknuť riešenia, akými sa môžu priblížiť k naplneniu cieľa.“ hovorí šéfka korporátnej komunikácie T-Mobilu Denisa Šulcová. „Je veľmi príjemné na vlastné oči vidieť, že naše aktivity majú zmysel. Či už ide o grantový program Hľadáme ďalší zmysel alebo realizáciu spoločných projektov a služieb šitých na mieru potrieb nepočujúcich.“

Okrem aktivít zameraných na uľahčenie komunikácie T-Mobile pomáha nepočujúcim aj pri rozvíjaní ich sociálnych zručností – podporuje vydávanie časopisu Infonep a rôzne kultúrne a resocializačné podujatia.

O T-Mobile Slovensko, a. s.

T-Mobile Slovensko, a. s., je poprednou telekomunikačnou spoločnosťou, poskytujúcou služby hlasovej a dátovej mobilnej komunikácie na Slovensku. Jediným vlastníkom T-Mobile Slovensko, a. s., je Slovak Telekom, a. s., dcérska spoločnosť Deutsche Telekom AG (Frankfurt, Amtlicher Handel: DTE/NYSE:DT). K 30. júnu 2009 spoločnosť T-Mobile Slovensko poskytovala svoje služby viac ako 2,3 miliónom zákazníkov. T-Mobile Slovensko je prvým mobilným operátorom, ktorý priniesol na Slovensko službu Multimediálne správy (MMS), technológiu EDGE, riešenie BlackBerry a ako prvý spustil aj komerčnú prevádzku siete tretej generácie UMTS. T-Mobile Slovensko uviedol ako prvý mobilný operátor na svete celoplošnú prevádzku mobilnej dátovej technológie FLASH-OFDM, na báze ktorej ponúka zákazníkom službu T-Mobile Mobilný internet. T-Mobile Slovensko je jediným mobilným operátorom v SR, ktorý svojim zákazníkom poskytuje mobilný prístup do internetu prostredníctvom štyroch technológií vysokorýchlostného prenosu dát - GPRS/EDGE, Wireless LAN (Wi-Fi), UMTS/HSDPA a FLASH-OFDM. T-Mobile Slovensko je operátorom s najvyšším počtom roamingových partnerov. Zákazníci môžu využívať roamingové služby v 399 sieťach mobilných operátorov v 204 destináciach celého sveta a GPRS a MMS roaming u 184 GSM operátorov v 87 destináciach celého sveta. Viac informácií o T-Mobile Slovensko nájdete na www.t-mobile.sk.

25.9.2009 Nepočujúci majú možnosť absolvovať podnikateľský kurz Zdroj: www.sme.sk

BRATISLAVA. Grantový program Hľadáme ďalší zmysel - Pre podnikanie ponúka záujemcom so sluchovým postihnutím vo veku od 18 do 55 rokov absolvovať týždenný vzdelávací kurz, ktorý ich pripraví na praktické stránky podnikania a pomôže sformulovať podnikateľský zámer potrebný pri žiadaní o grant. Cieľom programu je zvýšiť šance sluchovo znevýhodnených nezamestnaných občanov založiť si živnosť.

Problémom vo vzdelávaní sluchovo postihnutých je podľa slov Róberta Šarinu, tlmočníka posunkovej reči, v možnosti štúdia podľa vlastného výberu a celkového sprístupnenia školstva. Iba 25 nepočujúcich ľudí študuje na vysokej škole. Nepočujúci si musia pri takomto štúdiu platiť sami tlmočníka, čo si veľa z nich nemôže dovoliť.

Okrem toho je tu ďalší problém v nedostatku tlmočníkov. Preto plánuje Nadácia Pontis v spolupráci s inými neziskovými organizáciami a Nadačným fondom telekomunikačného operátora rozvinúť tlmočnícku službu posunkovej reči, ktorá je dôležitým faktorom pri vzdelávaní. Informovala o tom TASR programová koordinátorka nadácie Oľga Auchenbach.

"Nepočujúci stoja na okraji spoločnosti. Bežný človek nemá predstavu o prekážkach, s ktorými sa nepočujúci denne stretávajú. Chceme búrať komunikačné bariéry a podporovať informačné a komunikačné kanály," povedala na dnešnom stretnutí s médiami Denisa Šulcová, šéfka korporátnej komunikácie T- Mobilu.

Súčasťou vzdelávacieho grantového programu je aj internetový portál www.nepocujucipodnikatelia.sk, ktorý vytvoril jeden z úspešných absolventov druhého ročníka programu Hľadáme ďalší zmysel- Pre podnikanie, nepočujúci Juraj Tesár. Nachádzajú sa tu cenné rady pre absolventov kurzu, ale aj pre tých, ktorí sa vzdelávacieho programu nezúčastnili. Ponúka nepočujúcim podnikateľom užitočné poradenstvo a informácie, ktoré len ťažko získavajú.

autor: Copyright © TASR 2009

27.8.2009 - Osud mu zmenil Angličan   Autor: Zuzana Lajdová

Jurajovi Tesárovi z Hlohovca sa život zmenil dvakrát – v troch rokoch ho žltačka pripravila o sluch a o dvadsať rokov neskôr stretol Daniela Shawa, anglického hudobníka a webdizajnéra žijúceho na Slovensku, ktorý mu pomáha s rozbiehaním vlastného podnikania. Pre nepočujúceho je podnikanie veľká životná zmena.

Sympatický Juraj má troch bratov, všetkých počujúcich, ktorí ho napriek hendikepu vždy brali ako seberovného – aj kvôli nim sa od detstva učil odčítať z pier a hovoriť. Síce s problémami a s typickou nedokonalou artikuláciou nepočujúcich, ale hovorí a zároveň ovláda aj posunkovú reč, v ktorej sa dorozumieva v komunite nepočujúcich. Chvíľu nám s fotografom trvá, kým zistíme, ako s Jurajom komunikovať – pozerať sa mu do očí, hovoriť zreteľne, v jednoduchých vetách, sústrediť sa na jeho odpovede, gestá... Daniel Shaw to vie už niekoľko mesiacov, toľko sa totiž s Jurajom poznajú. „Hovoríme po slovensky veľmi podobne – v neurčitku a jednoduchých vetách,“ smeje sa Daniel a Juraj mu pritakáva. Aj emaily a esemesky si píšu podobné, v neurčitku a v prvom páde. Daniel preto, lebo je zvyknutý z angličtiny, Juraj preto, lebo nepočujúci nemajú dobrý písomný prejav, nerozumejú zložitejším textom. Napríklad esemeska medzi nimi vyzerá aj takto: Dakujem, dostal mail na informacie, potrebujem cislo mobil Janka. A rozumejú si bez problémov.

PRÁCA ÁNO, ALE...
Daniel prišiel na Slovensko pred deviatimi rokmi. Najskôr koncertoval so svojou kapelou Heaven’s Shore na festivaloch, neskôr sa začal venovať internetovému marketingu – vytvára a spravuje stránky rôznym firmám. Vždy ho zaujímala dobročinnosť, podstatnú časť peňazí z koncertov venoval na charitatívne projekty, spolupracuje napríklad aj s Nadáciou Pontis. Tá zase organizuje kurzy pre nepočujúcich o tom, ako začať podnikať. Nepočujúci sa na nich v jazyku, ktorému rozumejú, dozvedia o tom, ako si vypracovať biznis plán alebo niečo o internete – a práve o tom, aká je pre podnikateľa dôležitá reklama na internete, hovorí na kurzoch Daniel. Tí, čo kurz absolvujú, môžu potom cez nadáciu požiadať o peniaze z grantu Hľadáme ďalší zmysel – pre podnikanie z Fondu T-Mobile a začať samostatne podnikať. Nepočujúci majú totiž veľký problém nájsť si zamestnanie, a keď si ho už nájdu, ide zvyčajne o slabo platené miesta. Podobnú skúsenosť má aj Juraj. „Chodil som na Združenú strednú školu v Hlohovci a moji spolužiaci boli všetci počujúci. Chvíľu trvalo, kým sme si na seba zvykli,“ spomína na školské časy, aj na to, ako mu učitelia pomáhali, aby vybraný odbor chemik-informatik dokončil. Po škole sa zamestnal najskôr ako administratívny pracovník a správ­ca systémov, neskôr v chránenej dielni ako grafik a tlačiar. „Prácu som síce mal, ale...“ povie na vysvetlenie Juraj, a zatvári sa tak, že aj bez slov je jasné, že to nebola práca podľa jeho predstáv.

IDEŠ NA OBED?
Keď Juraj na kurze spoznal Daniela, okamžite ho to ako informatika zaujalo, prekonal svoju ostýchavosť aj nízke sebavedomie a začal sa vypytovať... „A tak sme sa dohodli na spolupráci a na tom, že ho naučím všetko, čo viem o tejto perspektívnej oblasti. Jednoducho, aby mohol začať sám podnikať a v budúcnosti sa živiť tvorbou internetových stránok,“ hovorí Daniel a vychvaľuje, aký je Juraj šikovný. „Lebo ma to baví,“ hovorí zase Juraj a pochvaľuje si aj to, že sa vďaka Danielovi dostal do komunity počujúcich. Mohli by pracovať na diaľku, cez internet, ale stretávajú sa takmer každý deň. Juraj chodí do Piešťan na zubnú kliniku, kde má Daniel kanceláriu. Má ju tam preto, lebo vytvára najmä stránky zamerané na medicínsky turizmus. Tu môže Juraj vidieť, ako vďaka dobrému a internetovému marketingu chodí za slovenským zubárom do Piešťan množstvo Angličanov. Ale čo je ešte dôležitejšie – Daniel a ostatní kolegovia ho berú na obed ako seberovného. Nepamätá si, že by sa mu to stalo aj v predchádzajúcich zamestnaniach, že by mu počujúci kolega povedal – Juraj, ideš na obed? Kolegom nevadí, že niektorým ich slovným hračkám nerozumie – s tým majú totiž nepočujúci veľký problém – ani že sa ťažšie vyjadruje. Zvykli si aj na jeho úprimnosť, vedia už aj to, že v komunite nepočujúcich neexistujú tajomstvá. „Ako by mohli? Veď keď sa v posunkovej reči rozprávajú dvaja, tretí môže stáť ďaleko od nich, aj tak bude vedieť, o čom hovoria,“ smeje sa Juraj.

VÝLETY S NATÁLKOU
A keď sa vrátia z obeda späť do kancelárie, Juraj sa nezabudne Danielovi pochváliť fotkami i s tým, na akom výlete bol so svojou nepočujúcou priateľkou Natálkou – v Bulharsku, Poľsku, Česku, po Slovensku... A Daniela to zaujíma... Možno aj preto sa naučil viacero slovných spojení v znakovej reči, aby sa Jurajovi ešte viac priblížil. V útulnej kancelárii chvíľu pracuje. Jednou z prvých internetových stránok, ktoré Juraj Tesár vytvoril a o ktoré sa stará, je www.nepocujucipodnikatelia.sk. Sú na nej životné príbehy nepočujúcich, ktorí absolvovali kurz podnikania spolu s Jurajom – kaderníčky Janky z Pezinka či inštalatéra Petra z Bratislavy a aj videá o podnikaní v posunkovej reči. Daniel má v kúte kancelárie aj gitaru. Najskôr Jurajovi o svojej kapele nehovoril, neukazoval cédečká, ktoré vydali – načo, keď Juraj nepočuje? Neskôr však zistil, že pre nepočujúcich nie je tabu ani jeho koníček – hudba, a tak dnes Juraj už pozná skladby jeho skupiny Heaven´s Shore. „Jednoducho,“ odpovedajú obaja so smiechom na našu otázku, ako je to možné. „Keď spolu ideme v aute, pustím zvuk autorádia na maximum a Juraj cíti vibrácie. Dokonca som mu sľúbil, že ho niekedy zoberiem na náš koncert, aby mal ešte silnejší zážitok,“ dodáva Daniel.

Zdroj: Časopis Slovenka

7.8.2009 T-Mobile pripravil nový paušál pre nepočujúcich Zdroj: www.pravda.sk

Len niekoľko dní po tom, čo Orange avizoval rozšírenie ponuky mobilných telefónov o model určený pre seniorov, T-Mobile prichádza s rovnakým rebrandovaným telefónom a špeciálnym paušálom výhradne pre nepočujúcich.

Od dnes 5. augusta zavádza T-Mobile do svojej ponuky špeciálny paušál určený výhradne pre nepočujúcich. Za cenu 11,90 eur (358,50 Sk) získa zákazník 500 SMS správ a 20 voľných minút na volania do všetkých sietí na Slovensku. Podmienkou k získaniu paušálu je predloženie Posudku o uznaní sluchového postihu vydanom príslušným Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny.

Každý nepočujúci si môže aktivovať len jeden Paušál pre nepočujúcich, ktorého využívanie je podmienené 24-mesačnou viazanosťou. Zároveň tiež môže využiť ponuku akciových telefónov s cenou od 1 eura. Po prečerpaní voľných SMS správ je za odoslanie jednej správy vrámci Slovenska účtovaných 6 centov, správa zaslaná do zahraničia je spoplatnená sumou 15 centov. Za minútu hovoru nad rámec balíka voľných minút zaplatí klient v špičke 40 centov (od 8 :00 do 18:00) a mimo nej 80 centov.

autor: Tomáš Švec

16.8.2009 Víťazka súťaže MISS Nepočujúca: Veronika Prekopová z Pruského Zdroj: www.goshcosmetics.sk

Číslo 12 a jeho dnešná nositeľka 17-ročná Veronika Prekopová z Pruského je študentkou druhého ročníka Strednej odbornej školy pre žiakov so sluchovým postihnutím na Koveľovej ulici v Bratislave, odboru kaderníčka, čo ju aj veľmi baví. Má rada bedminton, volejbal, pantomímu, ale ja ľudový tanec. Veronika by chcela žiť celkom obyčajný, šťastný život, rada by mala dobrého manžela a zdravé deti. Priala by si, aby jej blízki neprežívali žiadne trápenia. Najťažšie chvíle prežíva vždy vtedy, keď sa musí s niekym lúčiť...(týmito slovami bola Veronika predstavená na súťaži MISS Nepočujúca 2009)



Zmenilo sa niečo po súťaži Miss Nepočujúca 2009?

Začala som viac dbať o svoj vzhľad. Súčasťou moje výhry bol kozmetický kufrík s výrobkami GOSH a týmzo líčidlám sa nedá odolať. Od vtedy sa pravidelne sa líčim a skúšam nové kombinácie farieb nielen na sebe ale i mojich kamarátkach. Dokonca som si už aj ďalšie výrobky dokupovala :) Značku GOSH sme si všetky veľmi obľúbili.


Ako reagovali na tvoju účasť v súťaži tvoji najbližší?

Rodičia ma veľmi podporovali a kamarátky držali palce.

Čo hovorili po tvojom úspechu - zisku titulu Miss GOSH?

Sú na mňa pyšní a spolužiačky sa veľmi tešili.

Aká je tvoja obľúbená farba?

Všetky :) Najviac používam zlatú a čokoládovo hnedú.

Čo plánuješ robiť cez prázdniny?

Veľmi sa teším na oslavu mojich 18. narodením. Príprava mi zaberie pár dní :) Mojou veľkou záľubou je tanec vo folklórnom súbore Madovec. V lete nás čakajú vystúpenia a festival ľudových tancov v Terchovej.

Aké sú tvoje plány po škole?

V škole sa mi darí. Mám ešte 2 ročníky a chcem absolvovať maturitnú skúšku. Práca v kaderníctve sa mi páči ale tiež sa mi páči práca vizážistky. Určite by som sa rada v tejto oblasti zdokonalila.


Tvoje dojmy z fotenia s profesionálnou fotografkou Ivonou Oreškovou?

Práca modelky je náročná, ale atraktívna. Veľmi sa mi páčilo líčenie a krásne šaty. Pózovanie som si užila.

Veronike držíme palce.

15.8.2009 Nepočujúce sestry kraľovali medzi misskami Zdroj: www.zivot.lesk.sk

Sestry VIERKA (23) a ZUZANA (21) sú krásne, úspešné a obe sa môžu pýšiť titulom miss. Na prvý pohľad vôbec nevidno, že za ich úspechom je oveľa viac úsilia ako u iných. Obe sú totiž nepočujúce.

Keď Viera Čekmeová očakávala príchod svojho prvého bábätka na svet, netušila, že osud si s ňou už čoskoro zahrá krutú hru. Po narodení Vierky začala tušiť, že niečo nie je v poriadku, a lekári jej obavy čoskoro potvrdili - jej dcéra nepočuje. O dva roky neskôr sa situácia zopakovala aj v prípade mladšej Zuzky. Mama dievčat dodnes netuší, čo je príčinou. „Možno zdedili chorobu po nejakých veľmi vzdialených predkoch, lebo sa nepamätám, že by sa v našej rodine niečo také vyskytlo. Dnes už po tom nepátrame, treba sa pozerať dopredu,“ dodáva. Na otázky prečo ani nemala čas. Výchova dievčat ostala iba na nej a musela riešiť ich budúcnosť.

„Stála som pred dilemou, kam patria a kde im bude lepšie. Bolo to veľmi ťažké. Vierku som prihlásila do škôlky pre sluchovo postihnutých v Kremnici, kde zároveň bývala, a domov chodila iba cez víkendy. Základnú školu už obidve absolvovali so zdravými deťmi, museli však zvládnuť veľa vecí. Učili sa rozprávať, ja som sa zasa naučila základy posunkovej reči. Na všetko, čo v živote dosiahli, museli v porovnaní s ostatnými drieť dvojnásobne. O to viac som na ne pyšná,“ hovorí s hrdosťou v hlase ich mamina.

Ťažké detstvo
Vierka so Zuzkou priznávajú, že na „základke“ museli neraz zaťať zuby. „Horšie sme chápali význam slov, obsah látky, deti sa nám občas posmievali. Chvíľu trvalo, kým sme si zvykli,“ vracia sa Vierka k neľahkým začiatkom. Na otázku, kto má najväčšiu zásluhu na ich veľkých pokrokoch, odpovedajú okamžite a jednohlasne - mama. „Za to, že sme na tom tak ako teraz a vieme rozprávať, vďačíme iba jej,“ hovoria láskyplne. Dnes sú z nich krásne a úspešné slečny, za ktorými sa na ulici otočí nejeden muž. Okrem iného sa môžu obidve popýšiť titulmi miss Slovensko medzi nepočujúcimi, čo je nepochybne unikát.

Pred troma rokmi s tým začala staršia Vierka. Prihlásila sa cez internet, získala korunu kráľovnej krásy a o rok neskôr sa stala druhou vicemiss na celosvetovej súťaži. Neskôr po dlhšom prehováraní dotiahla na súťaž nepočujúcich krások aj mladšiu sestru Zuzku a úspech sa zopakoval. „Určite sa to oplatilo. Najmä v tom, že som spoznala nových skvelých ľudí. Aj sme si s mamou poplakali, keď sme si spomenuli, čo všetko sme museli prekonať,“ dodáva Vierka, ktorú čaká už 5. júla finále európskej a o týždeň neskôr celosvetovej miss v Prahe.



Snívajúci priateľ
Úradujúca slovenská miss má počujúceho priateľa. Keďže ide o bývalého spolužiaka zo základnej školy, vie o jej chorobe prakticky všetko a nikdy s tým nemal problém. Nedávno dokonca splnil svojej láske sen a prihlásil ju do relácie Modré z neba. „Veľmi som si želala zatancovať si s Petrom Modrovským z Let´s Dance a nakoniec sa to podarilo, čo bol pre mňa príjemný šok a obrovský zážitok. Atmosféra naživo je úplne iná, ako keď pozeráte televízor,“ hovorí s nadšením sympatická plavovláska. V čase nášho stretnutia nacvičovala čaču s Jurajom Benkom z tanečnej školy Janette Fáberovej, s ktorým plánovala vystúpiť na medzinárodnej miss. Logicky sa pýtame, ako dokáže vnímať hudbu. „S rytmom mám problém, musí ma viesť partner. Hudbu počujem podľa vibrácií, ale musí byť pustená nahlas,“ vysvetľuje Zuzana.

Vierkin priateľ je taktiež nepočujúci, vzájomne sa učia posunky. Okrem slovenskej sa snažia zvládnuť aj zahraničnú posunkovú reč, ktorá je oveľa zložitejšia. Medzi sebou sa najradšej rozprávajú. „Len keď si chceme na verejnosti povedať niečo tajné, používame posunky,“ prezrádza mladšia zo sestier s tajomným úsmevom.

Po mólach netúžia
Smerom na modelingové móla zatiaľ dievčatá nepozerajú. „Máloktorí ľudia vedia oceniť nepočujúce modelky. V Čechách sa ich napríklad presadilo niekoľko, u nás to nie je bežné. Možno stále existujú predsudky, že by sme na ‚pľaci? pre náš hendikep niečo pokazili,“ rozmýšľa Zuzka. Za touto kariérou však smútiť nemusí, záber jej aktivít je totiž oveľa širší. Študuje technickú mineralógiu na vysokej škole v Nitre so špecializáciou na šperkárske kamene, čím si chce zlepšiť odborné vzdelanie v šperkárstve a zlatníctve. So svojimi originálnymi ozdobami pre ženy už získala ocenenia na viacerých súťažiach. Vierka práve končí s bakalárskym štúdiom pedagogiky a výtvarníctva v Bratislave, po ňom to chce dotiahnuť až na magistru a v budúcnosti sa plánuje venovať výuke sluchovo postihnutých. Najradšej maľuje portréty a obrazy s mystickou a mytologickou tematikou. Vo svete zdravých ľudí im u niektorých chýba viac trpezlivosti. „Napríklad v obchode, keď potrebujeme od predavačky niečo zopakovať. Sme nútení prispôsobovať sa vo všetkom počujúcim a veľmi by ma potešilo, keby to bolo niekedy aj naopak,“ želá si Zuzka.

Krása a odvaha
Majiteľka zvolenskej agentúry Of Course Ivana Janáková už druhý rok pomáha s organizáciou súťaží miss nepočujúca. Sama hovorí, že táto práca ju nesmierne obohatila. „Tieto súťaže krásy nie sú o dokonalých mierach a tvárach, ale predovšetkým o prekonávaní bariér a prelínaní dvoch svetov. Už to, že dievčatá nájdu odvahu a sebavedomie vystúpiť na pódiu, je ich veľké víťazstvo. Poznajú nových ľudí, vznikajú nové priateľstvá. Som vďačná, že to môžem robiť. Moja dcéra má dvanásť rokov a chce ísť v lete do tábora nepočujúcich, aby sa naučila ich reč, čo je pre mňa úžasný pocit. Presne takto by to malo fungovať,“ vysvetľuje. Svoje o tom, samozrejme, vie aj mamina dievčat Viera Čekmeová. S nepočujúcimi sa, paradoxne, stretla už počas štúdií v Bratislave, kde s viacerými bývala na internáte. „Vtedy mi ani len nenapadlo, že raz sa ma to bude tak bytostne dotýkať,“ približuje iróniu osudu.

Záhadný svet zvukov
Sestry Viera a Zuzana Zliechovcové trpia autozómovo-recesívnou poruchou sluchu. Ide o poškodenie nervových zakončení, ktorú možno čiastočne eliminovať iba vnútroušným implantátom alebo vonkajším načúvacím aparátom. „Dievčatá vnímajú zvuky celkom inak ako my, musia si ich samy usporiadať. Vadí im napríklad hluk z električiek alebo zvuk z umelej fľaše, ktorý im pripadá ako hrmot,“ vysvetľuje ich mama Viera Čekmeová. Pre laikov je možno zaujímavý fakt, že drvivá väčšina sluchovo postihnutých (odborné zdroje uvádzajú až 90 percent) sa rodí v zdravých rodinách. Väčšinou však ide iba o jedno z viacerých detí.



S týmito autorskými šperkmi vyhrala ZUZANA súťaž Zlatá Fatima Junior.





autor: RICHARD BUDÍN   foto:  DUŠAN HEIN, GABIKA HALAJOVÁ, ARCHÍV Z. Z.

26.7.2009 Europoslanci zažili posunkovú reč. O Slovensku Zdroj: www.sme.sk

Maďarský zástupca v europarlamente kritizoval slovenský jazykový zákon. Bez slov.

ŠTRASBURG, BRUSEL. Maďarský europoslanec Ádám Kósa na včerajšom zasadaní parlamentu v Štrasburgu ako historicky prvý poslanec predniesol prejav bez slov.

Prvý nepočujúci poslanec tak k spleti 23 európskych jazykov pridal posunkovú reč. Kósu pri neobvykle pôsobiacom prejave obklopovali tlmočníci, pričom jedna tlmočníčka prekladala do maďarčiny a ostatní z maďarčiny do ďalších jazykov.

Kósa vyjadril svoje hlboké dojatie nad tým, že môže v pléne komunikovať v znakovej posunkovej reči. Je to podľa neho dôkazom, že ľudia, ktorí v únii hovoria menšinovými jazykmi, môžu dosiahnuť dôležité méty.

Kritika Ficovho zákona

Zároveň skritizoval nový slovenský zákon o ochrane slovenčiny, ktorý podľa neho obmedzuje používanie jazykov menšín v únii. Vyzval úniu, aby zaistila práva všetkým menšinám vrátane ľudí s postihnutím.

„Jeho vystúpenie odráža, aké významné bolo, že sme prišli s mottom Európa bez bariér," komentoval prejav s odkazom na motto českého predsedníctva český premiér Jan Fischer.

Právnik Kósa (34), ktorý sa do Európskeho parlamentu prebojoval ako prvý nepočujúci vôbec, je členom maďarského Fideszu. V 736-člennom europarlamente reprezentuje najväčšiu pravicovú frakciu EPP.

V europarlamente bude mať podľa vlastných slov k dispozícii dvoch až troch tlmočníkov z posunkovej reči, ktorí doteraz v parlamente neexistovali.

Hlas 15 miliónov

Kósa chce v reprezentovať záujmy asi 15 miliónov Európanov s postihnutím a bojovať proti ich diskriminácii. Má výnimočnú pozíciu, keďže v europarlamente dnes nie je nijaký nevidiaci poslanec a iba jeden vozíčkár, Ír Brian Crowley

Kósa má hluchonemú ženu a dve malé deti. Ako právnik komunikuje hlavne e-mailom a prostredníctvom tlmočníčky. Má profil na sociálnych sieťach Facebook a Myspace.

„Dúfam, že Európa sa naučí znakovú reč čo najskôr," dodal.

autor: Elena Rybárová, čtk

26.7.2009 Pohroma je fúzatý muž! Zdroj: www.casopis.markiza.sk

Keď si chce so sestrou povedať niečo tajné, použije znakovú reč. Slovenčinu si opakuje pred zrkadlom. Učí sa po francúzsky, vyrába šperky a navyše je krásna.

Na svete je veľa nepočujúcich krásavíc, napríklad Marlee Matlin, americká herečka, alebo Iris Domancová, moderátorka STV. V tomto roku sa k nim pridala Zuzana Zliechovcová, keď získala titul Miss Nepočujúca SR.
Rodáčka z Novej Bane má 21 rokov a nepočujúcu sestru Vierku, o dva roky staršiu. Krása je v ich rodine rodovým znamením, sestry na seba aspoň nemusia žiarliť. Zuzana sa o súťaži dozvedela od sestry, ktorá v tom čase popri štúdiu pracovala v Asociácii nepočujúcich Slovenska (ANEPS), organizátorovi súťaže. „Tvrdila, že určite spoznám mnohých zaujímavých ľudí, budem mať veľa krásnych zážitkov. Váhala som, ale môj záujem o modeling zvíťazil.” Zvíťazila aj pôvabná plavovláska a teraz sa môže tešiť na postup na Miss Deaf Europa 2009 a Miss Deaf World 2009.

Posunkovať je jednoduchšie
Autozómovo-recesívna porucha sluchu, to je diagnóza oboch sestier. Zuzka i Vierka boli veľmi malé, keď im zistili poruchu. Mama poznanie, že dievčatá nepočujú, prijala hrdinsky, ako každá milujúca matka. Starala a stará sa o ne najlepšie, ako vie. Otec však od nich odišiel a mama bola dlhý čas na všetko sama, kým sa druhýkrát nevydala. Naučila sa posunkovú reč. Najprv to boli prvé posunky, ktoré si vytvára matka a dieťa. Medzinárodná posunková reč mnohé z nich používa ako oficiálne znaky! U Zliechovcov však používali predovšetkým hovorovú reč. Hovoriaci človek musel byť k dievčatám obrátený tvárou, aby mohli sledovať pohyb jeho pier. „Nie všetci ľudia rovnako artikulujú,” upozorňuje Zuzka. „Ak počúvam fúzatého muža, ktorý pri reči ledva otvára ústa, je to pre mňa pohroma. Vtedy ničomu nerozumiem!” V materskej škole pre sluchovo postihnutých sa rýchlo naučila čítať. Do bežnej základnej školy „skúšobne” nastúpila v Žarnovici. Skončila ju so samými jednotkami! So sestrou absolvovali logopedické cvičenia a s mamou cvičili reč, zvuky, intonáciu, melódiu a odzeranie. Pre porozumenie významu jednotlivých slov a najmä slovenskej gramatiky si opakovali neznáme pojmy pred zrkadlom, aby sa videli a vedeli správne artikulovať. „V porovnaní s tým sa mi posunková reč vidí jednoduchšia, zrozumiteľnejšia,” priznáva s úsmevom Zuzka. V Škole úžitkového výtvarníctva v Kremnici študovala výtvarné spracovanie kovov a drahých kameňov spolu so sestrou Vierkou. Niektoré ich spolužiačky sa kvôli nim naučili posunkovať! Problematické však bolo štúdium francúzštiny, z ktorej maturovali. Z tohto predmetu mali osobitné skúšky.

Tajná výhoda
Dnes Zuzka študuje na prírodovedeckej fakulte v Nitre technickú mineralógiu a gemológiu (vedu o drahokamoch). Dochádza zo Žarnovice a súčasne druhý rok študuje na Súkromnej strednej odbornej škole umeleckoremeselnej v Hodruši-Hámroch. Jej štúdium nie je bezproblémové. Často nepočuje vykladanú látku, preto si ju dopĺňa poznámkami od ostatných spolužiakov a textami prednášok, ktoré si požičiava od profesorov. Stretáva sa väčšinou s počujúcimi, takže používa hovorenú reč. Sestra Vierka mala ten istý výcvik a obe sa pokúšajú spolu dorozumieť slovne. No neraz použijú radšej posunky, vraj aby ich nikto nepočul a nerozumel im! „Niekedy je to výhoda – aspoň nejaká,” podotýka Zuzka. Telefón, mobil či MP3 by Miss Nepočujúca 2009 nemohla používať bez kvalitného naslúchacieho aparátu. Má dva, v každom uchu jeden. Na sledovanie televízie má osobitný prístroj, používaný spolu s aparátom. Zuzka však relaxuje len pri filmoch s titulkami, bez nich nezachytí, o čo vlastne ide. Doteraz získala mnohé ocenenia na celoslovenských profesionálnych šperkárskych súťažiach. Svoju budúcnosť teda vidí v navrhovaní a tvorbe šperkov. Jej koníčkom je však aj modeling, tanec a fotografovanie. V lete pracuje v tábore pre nepočujúce deti. Má priateľa, počujúceho chlapca zo Žarnovice, poznajú sa už dlhé roky a venujú sa spoločenskému tancu.

Missky bez šance?
Zuzka by sa chcela venovať modelingu, tancu a mať vlastnú dielňu, vybavenú zlatníckymi nástrojmi. Väčšina krásnych missiek sa uchytí v modelingu. Miss sveta nepočujúcich spred niekoľkých rokov Slovenka Petronela Petrovičová však musela bojovať o to, aby dostala slušnú prácu. Dnes je okolo tejto krásnej Michalovčanky ticho. Rok po nej sa stala Miss Nepočujúcou SR 2005 a druhou vicemiss sveta Zuzanina sestra Viera, ktorá študuje na pedagogickej fakulte výtvarnú výchovu a pedagogiku. V modelingu nepracuje, lebo ju s ponukou na túto prácu nik neoslovil. „Neviem, či sa u nás vie dostatočne oceniť talent a umenie takýchto dievčat,” hovorí Zuzana. V Českej republike pozná dievčatá, ktoré pracujú v modelingu spolu s počujúcimi a podávajú výkony porovnateľné s ostatnými. Nevie však o žiadnej miss nepočujúcej u nás, ktorá by mala možnosti ako iné missky…

autor: Ľuba Kukučková

26.7.2009 Miss Sveta nepočujúcich je z Ukrajiny, Slovensku zvolili za Miss Sympatia Zdroj: www.pravda.sk

Najkrajšou nepočujúcou ženou sveta sa v sobotu večer v Prahe stala Ukrajinka Diana Kovtunová.

Prvá vicemiss v deviatom ročníku súťaže Miss Deaf World je Simhiwe Magagulová zo Svazijska. Ako tretia skončila Maria Baranová z Ruska. Dvadsaťjeden krások v sobotu večer o titul kráľovnej krásy nepočujúcich súťažilo v Top Hoteli Praha.

Víťazka porotu zaujala nielen pôvabom, ale aj voľnou disciplínou. Predviedla svižný tanec nazvaný Tentoraz sa budem smiať ja, pri ktorom striedala prevleky a vlajky. Svazijka zatancovala africký tanec, Ruska si získala body mačacím tancom na hudbu k filmu Ružový panter. Ako Miss Sympatia skončila podľa voľby poroty Slovenka Zuzana Zliechovcová. Gruzínka Nina Davitinidzeová sa stala Miss nepočujúcej Európy. Česko reprezentovala dveätnásťročná Eva Michálková z Prahy, skončila bez umiestnenia.




Tanec si aj napriek hendikepu ako voľnú disciplínu vybrala väčšina finalistiek. Okrem národných tancov tancovali rumbu, sambu a iné moderné typy. Nepočujúce dievčatá sa pri tanci orientujú podľa vibrácií pódia a dohodnutých rytmických signálov.

Víťazka získala hneď dve korunky. Veľkú krištáľovú korunku v hodnote asi 350 tisíc českých korún si ponechá, druhá sa spolu so šatami vydraží v prospech súťaže. Ďalšími cenami boli krištáľové kvetiny, šperky od sponzorov či kozmetika. Pred finále si divečatá užili dvojtýždňový pobyt v Česku.

Na slávnostný večer mali pripravený vlastný program, predviedli sa v plavkách a v spoločenských šatách. V dvadsaťčlennej porote zasadli podnikatelia, ale aj módna návrhárka a automobilový pretekár. "Dnešný večer nie je o centimetroch, ale o nálade, osobnosti a energii dievčat," povedal moderátor Michael Zima.

autor: ČTK

12.7.2009 FOTO: Slovenka zabodovala na Miss sveta nepočujúcich 2009 Zdroj: www.tvnoviny.sk.sk

Zuzane Zliechovcová získala titul Miss Sympatia.

Najkrajším nepočujúcim dievčaťom sveta sa v sobotu stala Ukrajinka Diana Kovtunova. Prvou vicemiss je Simhiwe Magagula zo Svazijska a titul druhej vicemiss si z Prahy odniesla Maria Baranova z Ruska. Slovenke Zuzane Zliechovcovej udelila porota titul Miss Sympatia. Gruzínka Nina Davitinidze získala titul Miss nepočujúca Európy.

Ako uvádza český spravodajský portál iDNES.cz, víťazka porotu nezaujala len svojím pôvabom, ale i voľnou disciplínou, v ktorej predviedla svižný tanec nazvaný Tentoraz sa budem smiať ja.

Prvá vicemiss 9. ročníka súťaže Miss Deaf World Simhiwe Magagula predviedla africký tanec a druhá vicemiss Maria Baranova získala body mačacím tancom na hudbu z filmu Ružový panter. Práve tanec si ako svoju voľnú disciplínu podľa iDNES.cz vybrala väčšina finalistiek, ktoré sa okrem národných tancov predviedli sambou, rumbou či moderným tancom.

20.5.2009 Hluché prostitútky Zdroj: emma.pluska.sk

Pri sexe za peniaze žiadne slová netreba, a tak v Bratislave funguje erotický salón, kde mužov obšťastňujú nepočujúce dievčatá.

Vidím dobre alebo je to len nevydarený vtip? Presne toto mi napadlo, keď som cestou do práce míňala malé auto, z ktorého kričala reklama na erotický salón nepočujúcich. Takúto raritu si predsa nemôžem nechať ujsť!

Slová sú zbytočné
Na dohodnutom mieste už čaká majiteľ podniku, ktorý svoj netradičný erotický biznis spustil pred pár mesiacmi. Andrej je nepočujúci a hoci vie čítať z pier a dokáže trochu rozprávať, všetko, čo povie, prekladá z posunkovej reči jeho pravá ruka – blondínka Patrícia. Spolu vchádzame do nenápadného tehlového domu v centre mesta, kde nie sú nijaké pútače ani svetielkujúce nápisy, a tak susedia zrejme ani netušia, že sa za dverami jedného z bytov skrýva takéto hniezdočko lásky. Vnútri to ani pri najväčšej predstavivosti nevyzerá ako v bežnom erotickom salóne. Žiadne červené svetlá či barový pult, ani striptízová tyč, len slušne zariadený dvojizbák. Trochu netypické miesto na platené intímne orgie, no sexuchtivým mužom to neprekáža. Záleží na tom, že na erotické služby je tu určená len jediná spálňa s jedinou posteľou? V nej dostanú trochu vášne aj rýchleho sexu a môžu si byť istí bonusom navyše. Absolútnou diskrétnosťou. Tieto dievčatá určite nič nevyzradia ich partnerkám, nebudú im vyvolávať ani nezničia ich manželstvá. Sú totiž nepočujúce. Hluché aj nemé. Pri sexe vraj na takej drobnosti nezáleží. Aspoň sa nikto nezdržiava „vykecávaním“ a môže sa ísť rovno na vec.

Prijímačky v posteli
Janka, Majka a Danka. Tri dievčatá oblečené v sexi korzetoch a miniatúrnych tangách vítajú pri dverách každého klienta. Do tohto privátu chodia iba počujúci muži, a tak krásky v rozhodujúci moment nahodia zvodný pohľad. Zákazník totiž najskôr zaplatí a až potom si medzi nimi vyberie. Rivalita? Samozrejme, že tu vládne. Nielen pre peniaze, ale aj preto, že každá z nich má rada sex. „Dievčatá poznám už dlho, komunita nepočujúcich v Bratislave nie je až taká veľká. Raz som sa ich opýtal, či by nechceli skúsiť milovanie za peniaze, a hneď súhlasili. Nebolo ich treba prehovárať, sú ,nažhavené‘ až -až,“ vysvetľuje so smiechom Andrej. Na začiatku prešli jeho „školením“, ich erotické schopnosti vyskúšal osobne. Hovorí o tom s takou samozrejmosťou, akoby podobné posteľové testy boli súčasťou každého prijímacieho pohovoru. Dievčatá by si vraj dali povedať aj dnes. „Smola, som šťastne zamilovaný a s priateľkou čakáme bábätko,“ pokračuje majiteľ, ktorý zo svojich zamestnankýň vykresal expertky na erotiku. Inšpirácie si našli v „odborných“ časopisoch, vo filmoch či na internete a dnes zvládnu aj šesť zákazníkov za deň.

Bozky nie, prezervatívy áno
Dievčatá síce dokážu čítať z pier, no otázky im treba klásť veľmi pomaly a jednoducho, a tak ich radšej píšem na malé papieriky. Po chvíli sa mi vracajú stručné, ale výstižné odpovede typu – Ja veľmi rada sex. Veľmi. Užiť si. Takto svojsky vysvetľuje lásku k práci Janka. Zákazníci ju poznajú ako divošku, ktorá dokáže zničiť chlapa za pár minút. Keď práve nepracuje, s nadšením pozerá erotické filmy, aby sa čosi nové priučila. Nevidí nič zlé na tom, že predáva vlastné telo. „Predtým nezamestnaná, teraz práca. Super,“ žiari nadšením rodáčka z Topoľčian, ktorá zatiaľ žiadneho zákazníka neodmietla. Vlastne, prečo by mala, keď sem najčastejšie chodia muži medzi tridsiatkou a štyridsiatkou? Sú milí, vyzerajú k svetu, správajú sa slušne a ona si vraj sex s nimi naplno užíva. Do tohto erotického privátu sa však nedostane každý. Majiteľ prevádzky najskôr každého záujemcu o sex s hluchými prostitútkami „ošacuje“ pohľadom a keby sa mu chlap zdal podozrivý či agresívny, ani ho nevpustí dnu. „Je to pre bezpečnosť dievčat, nechcem, aby im niekto ublížil.“ Pod palcom má aj ich zdravie. Sú vyzbrojené zdravotným preukazom, pravidelne chodia na kontroly ku gynekológovi a v práci majú prísne zakázané bozkávať sa. Ústa sú totiž prenášačom chorôb. Najdôležitejšie pravidlo znie – pracovný sex iba s ochranou. Prezervatívy sú povinné. A nie jeden, hneď dva. Zákazníci sa síce čudujú, ale istota je istota.

Žiadne zvrhlosti
A čo všetko si muž môže objednať? Dostane ponukový list alebo sa len rukami-nohami dohodne s masérkou? Slová sú zbytočné, len občas si dievčatá vypomáhajú písaním na lístočky. Dokonca aj v nemčine, pretože chýr o tomto podniku sa už doniesol aj do Viedne, a tak ani rakúski klienti nie sú výnimkou. Na zvrhlosti či prasaciny však môžu všetci zabudnúť. „Žiadne sado-maso ani putá, ani bičíky. Len klasický sex,“ vysvetľuje prostredníctvom tlmočníčky šéf a priznáva, že najrušnejšie tu majú na poludnie. V okolí privátu je totiž viacero firiem, a tak si k nim mnohí „oblekoví“ zákazníci odskočia cez obedňajšiu prestávku. Náročné sú aj pondelky, vtedy si tam podávajú kľučky najmä nespokojní manželia, ktorí cez víkend nedostali, čo si telo žiada. Divoký sex dostanú od vášnivej Jany, nehu a romantiku si užijú s Dankou, ktorej prischla nálepka sladkej mačičky. Usmievavá brunetka z Červeného Kameňa netají, že prvého frajera mala až v devätnástich, no na lásku neverí. Odmalička vyrastala v internátnej škole pre sluchovo postihnutých a s rodičmi si nikdy nerozumela. „Som síce hluchá, ale nie sprostá. Lenže rodičia sa vždy ku mne správali ako k debilovi,“ vysvetľuje v niekoľkých gestách posunkovej reči. Domov ju to vôbec neťahá a na tom, že si necháva platiť za sex, nevidí nič čudné. „Som kurva, no a čo? Lepšia taká práca ako žiadna.“ Neubránim sa myšlienke, že tento erotický privát funguje na podobnom princípe ako chránené dielne. Dáva príležitosť zarobiť si tým, ktorí by inde nemali šancu...

Citovo vyhorené?
Hodina intímnej služby vyjde zákazníka na 66 eur, ale ak by tu chcel stráviť celú noc, môže dostať špeciálnu cenu podľa dohody. V tej má sprchu, nealko a najmä spoločnosť prítulnej slečny, ktorá síce nepočuje ani nerozpráva, no znesie mu aj modré z neba. Od Bratislavčanky Majky chcú chlapi najčastejšie polohu šesťdesiatdeväť. Keď pekná blondínka nahodí svoj sexi pohľad a zvodne zaklipká mihalnicami, všetci sú z nej namäkko. Majka síce pôsobí krehko, no vnútri je to tvrdá mladá žena, ktorej najviac záleží na tom, aby svoj džob mohla robiť čo najdlhšie. „S rodičmi si nerozumiem, priateľa nemám a nikdy sa nechcem vydať ani mať deti,“ šokuje svojou úprimnosťou. Jej kolegyne súhlasne prikyvujú. Ani jednej sa nezdá nič zvláštne na tom, že každú z nich šéf osobne otestoval v posteli, všetky s pokojom Angličana dokážu denne obšťastniť niekoľko neznámych chlapov a ešte si to s nimi užiť. A pocity viny, že predávajú vlastné telo? Nič také nepoznajú. Možno to má na svedomí ich zvláštny „bezzvukový“ svet, kde žijú otupené prázdnym tichom. Dá sa im vyčítať, že si ho vyplnili po svojom?

autor: Danka VILHANOVÁ, Foto: Peter ŠIMONČÍK

22.4.2009 Joj Plus bude tlmočiť Krimi Noviny a Noviny do posunkovej reči. V priamom súboji s Dvojkou Zdroj: www.medialne.sk

Druhý kanál Jojky zameraný na cieľovú skupinu 40+ čoraz častejšie preberá programové prvky STV, ktorej divácka základňa je tiež staršia.

Sluchovo postihnutí diváci už nebudú odkázaní iba na spravodajstvo verejnoprávnej televízie. Od mája sa na komerčnej stanici Joj Plus dočkajú relácií Krimi Noviny a Noviny simultánne tlmočených do posunkovej rečí. Vyplýva to z aktuálnych programových plánov.

Noviny na Jojke dlhodobo suverénne porážajú Správy STV na Jednotke. Teraz dôjde k súboju druhých kanálov. Trhové podiely tlmočených Správ STV na Dvojke sa pohybujú zväčša okolo dvoch percent s výkyvmi nahor i nadol. Joj Plus si tak môže odhryznúť z masy 20 až 40 tisícok divákov, ktorí sledujú Správy STV na Dvojke. Veľký nepomer je však v dostupnosti staníc, kým signálom Dvojky je pokryté takmer celé územie Slovenska, Joj Plus so svojimi približne 51 percentami výrazne zaostáva.

Spravodajská hodina pre sluchovo postihnutých nahradí v programovej štruktúre Joj Plus seriál Newyorskí policajti. Ten podľa informácií Mediálne.sk dosahuje podpriemerné trhové podiely zväčša pod úrovňou jedného percenta. Nasadený je však v náročnom slote, kedy konkurenčné televízie vysielajú spravodajstvo. Newyorskí policajti sa presunú na materskú Jojku, veľa nových divákov však o 5:10 či 4:30 počas víkendových nocí zrejme nenaberú.

FOTO - Vysielanie Dvojky STV

Vo verejnoprávnej televízii je Joj Plus vnímaná ako veľká hrozba. Stanica zameraná na cieľovú skupinu 40+ čoraz častejšie preberá programové prvky STV, ktorej divácka základňa je taktiež staršia. Od romantických filmov či starších československých seriálov až po diskusnú reláciu so Štefanom Hríbom, pôvodne vysielanú na Dvojke. Viackrát sa o tom hovorilo aj na zasadnutiach Rady STV.

Joj Plus minulý týždeň opäť prekonala svoj rekord: share 4,2 % z pondelka je najvyšší od štartu vysielania. Aj týždeň ako taký jej vyšiel nadpriemerne s podielom 2,6 %. Naopak, Jednotka medziročne v rámci porovnania celodenných podielov klesla o tri percentné body a Dvojka o sedem desatín percentného bodu. Viac informácií.

O sluchovo postihnutých sa Jojka začala zaujímať v marci, kedy pokusne nasadila skryté titulky k relácii Súdna sieň a seriálom Ako som prežil a Dexter. Keďže s týmto pilotným projektom bola spokojná, postupne skryté titulky plánuje rozšíriť aj na úspešné seriály Panelák a CSI. Tlmočené spravodajstvo má ako prvá komerčná televízia.

autor: Lukáš Kočišek

Link

22.4.2009 Netradičná erotika: Nepočujúce krásky ponúkajú sex! Zdroj: www.cas.sk

Skutočný unikát! Erotický salón v Bratislave ako jediný v Európe zamestnáva výlučne nepočujúce dievčatá.

Rovnako nepočujúci majiteľ Andrej Jahn ho prevádzkuje od februára. Slečny so zákazníkmi komunikujú okrem zvodných pohľadov najmä písaním na papier. Keďže klientmi sú počujúci, najčastejšie našinci, ale aj Rakúšania, musia v písanej forme ovládať aj nemčinu.

Erotické služby v neobvyklom priváte ponúkajú tri nepočujúce slečny. Danka (24), Janka (27) a Majka (24) komunikujú so zákazníkmi čítaním z pier a písaním na papier. Záujemca najprv pošle majiteľovi esemesku. Ten sa s ním stretne a dohodnú si podmienky. Za služby zaplatí vopred a vyberie si partnerku. V cene sú sprcha, masáž a nápoje. Klienti odchádzajú z privátu spokojní a pochvaľujú si aj nepočujúce slečny.

„Baví nás to a sme rady, že napriek postihnutiu máme prácu,“ zhodli sa. Všetky tri boli totiž predtým nezamestnané. Prekážky nevidia ani v budúcnosti: „Nemáme priateľov, takže nás zatiaľ v tomto džobe nikto neobmedzuje.“

FOTO - Róbert Baumgartner, Nový Čas

Nepočujúci majiteľ Andrej Jahn má veľké plány. V Petržalke chce vybudovať komplex, ktorého súčasťou bude penzión a luxusný erotický salón s bazénmi. „Mojím snom je vytvoriť impérium s nepočujúcimi slečnami na spôsob amerického Playboya,“ netají ambície Andrej Jahn.

autor: Nový Čas, Erik Mihalko

Podrobnejšie informácie sú na linke.

6.4.2009 Tichá, ale krásna Zdroj: www.pluska.sk

Stačí raz vidieť ako tisíckrát počuť. Táto veta platila v sobotu vo Zvolenskom divadle viac ako inokedy. Na jeho doskách totiž súťažili krásne Slovenky o titul Miss Nepočujúca. (NA FOTOGRAFII - ZUZANA: Od začiatku bola jasnou favoritkou medzi divákmi. Získala aj titul Miss sympatia.)

Dvanásť dievčat z celého Slovenska sa postavilo na dosky zvolenského divadla, aby ukázali, že sú krásne, vzdelané a jediné, čím sa líšia od iných missiek, je iba sluchové postihnutie. To bolo aj jedinou podmienkou účasti. Pri kráskach zostal v rozpakoch aj Tomáš Bezdeda. Vraj sú krajšie a sympatickejšie než tie na žilinskom kastingu tradičnej súťaže miss. Titul na najbližšie dva roky napokon získala Zuzana Zliechovcová (21) zo Žarnovice, ktorá žije v počujúcej rodine. Nepotrebuje ani tlmočníka do posunkovej reči, pretože vie perfektne odčítať z pier a plynulo odpovedať. Študuje technickú mineralógiu v prvom ročníku na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, navrhuje i vyrába šperky. Divákom predviedla výbornú čaču a málokto by povedal, že ju tancuje v úplnom tichu. „Tanec je mojim koníčkom. Je za ním tvrdá drina a tréning. Súťaž krásy bola moja prvá, ak nerátam šperkárske, som šťastná,“ povedala skromne čerstvá misska.

Autor: ERIKA KRČOVÁ

FOTO - JÁN ŠPERKA

13.3.2009 Tiché divadlo Zdroj: www.sme.sk

Ak hovoríme o bariérach v divadle, najčastejšie si predstavíme problémy vozičkárov. Hoci ani v tejto oblasti nie je situácia ideálna, ešte obmedzenejší prístup do divadla majú tí, ktorým pri vnímaní predstavení bránia neviditeľné bariéry - napríklad sluchový hendikep.

V utorok sa v Slovenskom národnom divadle odohralo mimoriadne predstavenie. Balet Narodil sa chrobáčik bol tlmočený do posunkového jazyka pre nepočujúce deti. Izabela Golejová, počujúca dcéra nepočujúcich rodičov, sprevádzala rozprávača a prekladala jeho slová. Najdôležitejšie situácie boli opísané aj v titulkoch nad scénou.
Vlaňajšie tlmočené predstavenie Popolvár, ktoré ponúklo SND v spolupráci s Asociáciou Pro Vida, bolo prvou lastovičkou.

„Uvidíme, ako to pôjde ďalej,“ hovorí špeciálna pedagogička Angela Hefty zo združenia Myslím, ktoré sa venuje rozvoju myslenia nielen pre sluchovo postihnutých. Podľa nej je problémom to, že chýbajú poctiví ľudia, ktorý vedia bojovať za spravodlivosť a rovnoprávnosť pre každého. „Aj tlmočenie divadla je vecou rovnocennosti,“ dodáva.

FOTO SME - Vladimír Šimíček

Prístrojčeky do ucha

Trnavské Divadlo Jána Palárika sa rozhodlo pomáhať nedoslýchavým inou cestou. V týchto dňoch testujú štyri načúvacie aparáty so zabudovaným rádiom. Ďalšie dva sú napojené na tzv. indukčnú slučku, na ktorú si nedoslýchaví ľudia prepnú na svojich načúvacích aparátoch danú frekvenciu, a tak majú zosilnený zvuk bez toho, aby rušili ostatných návštevníkov divadla. „Nedoslýchaví si môžu podľa potreby nastaviť hlasitosť, ale aj prepínať prístroj do troch režimov - aby počuli len bežné zvuky z okolia, len zvuky z predstavenia či jedno aj druhé," vysvetlil nedoslýchavý pracovník tohto divadla Zdeno Beňo.

Obe iniciatívy sú, žiaľ, nateraz len ojedinelými pokusmi. Pritom nepočujúci by mohli mať z viacerých predstavení zážitok, vedia oceniť tanec, balet, zvyčajne majú aj veľký zmysel pre rytmus, vibrácie hlbokých tónov cítia celým telom. Pre slabo nedoslýchavých môže byť atraktívna aj opera či opereta.

Pomôcť im lepšie chápať divadlo však nie je také ľahké, netvoria totiž jednotnú skupinu. „Pre nepočujúcich sú najvhodnejšie divadelné predstavenia tlmočené do slovenského posunkového jazyka, pre ohluchnutých zasa titulky, pre nedoslýchavých a osoby s kochleárnym implantátom by mali byť v divadlách zabudované indukčné cievky,“ vysvetľuje Roman Vojtechovský z časopisu pre nepočujúcich Infonep. Ideálne by teda divadlá mali ponúkať všetky tri možnosti. Znie to ako fantázia? Nie všade.

FOTO - Myslím

Máme čo doháňať

V Británii je zabezpečenie prístupu aj pre postihnutých podmienkou pre všetky kultúrne inštitúcie, ktoré dostávajú verejné dotácie. Aj regionálne scény, napríklad Nottingham Playhouse, tam ponúkajú niektoré predstavenia s tlmočením i s titulkami, zároveň si ohluchnutí môžu požiadať o špeciálne načúvacie prístroje. Česká republika má z postkomunistických krajín asi najprepracovanejší prístup k nepočujúcim. Koncom januára napríklad v Divadle na Jezerce tlmočili hru Malé manželské zločiny, pred časom to bola produkcia Perfect Days v Divadle Na zábradlí, ktoré sa ako prvé už v roku 1998 otvorilo tlmočeniu.

V Česku sa pre nepočujúcich sprostredkúvali už ak koncerty vážnej hudby. Cieľom prevodu hudby nie je tlmočenie tónov či jednotlivých nástrojov, ide hlavne o rytmus skladby, dynamiku, melódiu, prípadne aj dobový kontext skladby.

Aby aj na Slovensku bolo možné realizovať podobné akcie v širšom meradle, treba v prvom rade vychovávať kvalifikovaných tlmočníkov. „V Česku sú odborníci, ktorí nás vnímajú ako ´ľudí´ a nie ako ´postihnutých´,“ hovorí Zuzana Knapová Daubnerová, nepočujúca učiteľka dramatickej výchovy, a opisuje, ako u našich susedov dali mladým sluchovo postihnutým hercom vzdelanie a pomohli im, aby si mohli zriadiť profesionálne divadlo Neslyším, ktoré sa stalo uznávaným aj v zahraničí.

Je to, samozrejme, aj otázka financií. „Tlmočníci posunkovej reči nepočujúcich nie sú zaradení v katalógu zamestnaní, neexistuje pre nich vzdelávanie - okrem kurzov, preto sú aj finančne slabo ohodnotení,“ komentuje Ľubica Šarinová, riaditeľka Asociácie nepočujúcich Slovenska.

Priority ANEPS-u sú, isteže, inde, v sociálnom poradenstve a tlmočníckej službe. Majú však nepočujúci o divadlo vôbec záujem?

Posunky a tlmočenie

Šarinová sa s enormným záujmom o tlmočenie v divadle nestretla, možno preto, že si ani nevedia predstaviť, ako to môže fungovať.

Možností je viac. Buď ide o tzv. statické tlmočenie, keď sú dvaja tlmočníci na kraji javiska, alebo zónové, keď stoja po okrajoch a reprodukujú repliky hercov hovoriacich na ich strane javiska. Niekedy sa používa aj tieňové tlmočenie, keď má každý herec svojho tlmočníka.

Tlmočníci skúšajú preto s hercami už počas prípravy, pretože ak je na scéne dôležitá akcia, tlmočník by nemal od nej odvádzať pozornosť. Problémom je preklad slovných hračiek či vtipov, veršov. Cieľom je, aby bol efekt na nepočujúceho podobný, aby sa zasmial tam, kde sa zasmeje aj počujúci divák.

Nepočujúci herec divadla Tiché iskry Jozef Rigo si myslí, že dabovať činohru má aj tak význam len pre úzky okruh starších, hĺbavejších nepočujúcich. „Ostatní by sa nudili,“ myslí si. Pripomína, že nepočujúci sú veľmi hákliví, keď predstavenie spomaľuje tempo. Malo by tam byť veľa pohybu, striedanie postáv a kulís a hlavne humor. Inak strácajú pozornosť.

Roman Vojtechovský považuje za dôvod vlažného vzťahu nepočujúcich k divadlu ich nedobré skúsenosti z detstva. Stávalo sa, že z donútenia špeciálnych pedagógov museli súčasní dospelí navštevovať predstavenia, ktorým vôbec nerozumeli. Deti boli odkázané na odzeranie z úst špeciálnych pedagógov, lebo samy to nedokázali. Pred revolúciou totiž prevládala orálna metóda, nesmelo sa posunkovať, nebola ani možnosť využívať tlmočníkov.

FOTO - Archív České komory tlumočníků znakového jazyka

Aj nepočujúci tanečník Dalibor Gajdoš, ktorý zaujal v programe Slovensko má talent, pripúšťa, že do divadla chodieva zriedkavo. Naživo nevidel ani balet, hoci sa ním nadchýna a necháva sa ním inšpirovať. Napriek tomu má vraj umenie preňho hlboký význam, hoci môže vnímať len vizuálnu stránku predstavenia. Nepáči sa mu preto postoj niektorých nepočujúcich, ktorí sa nazdávajú, že tanec a hudba patria len počujúcim, čím sa vlastne sami uzatvárajú do svojho tichého sveta. Aj podľa neho však majú pre nepočujúcich najväčší zmysel produkcie vytvorené špeciálne pre nich.

Divadlo môže byť pre nepočujúcich dokonca aj ich profesiou. Divadlo Tiché iskry vytvorili pred tromi rokmi slovenskí absolventi odboru výchovná dramatika pre nepočujúcich na brnianskej DIFA JAMU. Medzi nich patrí aj Jozef Rigo, ktorý zdôrazňuje, že nepočujúci dokážu byť vynikajúcimi hercami.

„Už od polovice 19. storočia využívali napríklad pantomímu a pohybové divadlo, tieňové divadlo či techniku čierneho divadla. Existuje dokonca aj spev či činohra v posunkovom jazyku. Na prezentovanie humoru či slangu sa vytvára dokonca aj špecifický posunkový jazyk. Vo Francúzsku, Nemecku a Belgicku je bežné posunkovo interpretovať dokonca aj poéziu,“ vysvetľuje.

S nepočujúcimi sa dá pracovať cez pohybové a rytmické rituály, ktoré vyjadrujú nejaký príbeh či myšlienku. Veľký význam majú podľa Knopovej Daubnerovej cvičenia zamerané na rozvoj očného kontaktu a vzbudzovania zmyslu pre emócie a empatiu. K tomu sa dá, samozrejme, využívať aj literatúra, ale nepočujúcim často chýba dostatok literárnych vedomostí. „Ale existujú aj výnimky,“ dodáva.

„Záleží na výchove, aký vplyv má rodina na sluchovo postihnuté dieťa, do akých aktivít ho zapája,“ hovorí a pripomína, že 90 percent takýchto detí sa narodí počujúcim rodičom.

Otázkou sú aj schopnosti dieťaťa prispôsobovať sa väčšine, ale, samozrejme, aj to, do akej miery sme my všetci schopní vnímať nepočuteľné bariéry okolo nás.

Autor: Zuzana Uličianska

6.3.2009 Gestá zlepšujú slovnú zásobu detí Zdroj: www.sme.sk

Dve americké bádateľky priamym výskumom doložili vzťah medzi významovým rozpätím gestikulácie štrnásťmesačných detí a ich slovnou zásobou pred vstupom do škôlky vo veku štyri a pol roka. Slovná zásoba je dôležitým predpokladom celkového úspechu vo vzdelávaní.

Už malé deti, ktoré ešte nevedia dobre hovoriť, často gestikulujú. Zrejme všetci to dobre poznáme: vystreté pršteky, ukazujúce na osoby či predmety, ktoré deti z tej či onej príčiny zaujali. No deti gestami vyjadrujú aj iné významy ako prosté upozornenie, či vyjadrenie záujmu.

Skúška ľudovej múdrosti

Psychologičky Meredith Roweová a Susan Goldinová-Meadowová z Chicagskej univerzity (USA) urobili zaujímavý výskum z kategórie „potvrdenia ľudových múdrostí". Veď aj také veci je predsa len vždy dobré mať exaktnejšie overené. Výsledky uverejnili v časopise Science.

Týkal sa odpozorovanej súvislosti počtu a najmä významovej pestrosti gest používaných malými deťmi a ich neskoršieho zvládnutia slovnej zásoby ako miery pripravenosti na školu.

Tento rozdiel sa objavuje už vo fáze batoliat (pre jazykových puristov: lezúňov), do veku štyroch rokov sa rozširuje a viac-menej nezmenený sa udržiava počas školskej dochádzky.

Úloha socioekonomického postavenia

Predbežné údaje zo skorších, všeobecnejšie koncipovaných výskumov naznačovali, že tu existuje priama úmernosť so socioekonomickým postavením rodiny. Matky o otcovia z rodín s vyššou úrovňou príjmu a vzdelania totiž so svojimi deťmi hovoria častejšie, pričom používajú rozmanitejší slovník so zložitejšou stavbou viet, ako rodičia z rodín s nižším socioekonomickým postavením.

„Slovník je kľúčový ukazateľ, ktorý predpovedá úspech v škole a je hlavný dôvod, prečo detí z rodín s nižším príjmom vstupujú do školy s väčším rizikom neúspechu ako ich náprotivky z rodín s výhodnejšími podmienkami," povedala Susan Goldinová-Meadowová, ktorá je poprednou svetovou odborníčkou na komunikáciu gestami.

autor: Meredith Rowe

VIDEO



Päťdesiat rodín

Bádateľky zostavili vzorku 50 rodín z chicagskej oblasti, ktoré predstavovali široké rozpätie tamojších ekonomických pomerov. Na video potom zaznamenávali 90-minútové bloky bežných činností v domácnosti i vonku, pri ktorých vystupovali deti vo veku 14 mesiacov s rodičmi.

Zistili, že rozdiely v miere gestikulácie sa objavili už vo veľmi skorom veku detí. A príčina týchto rozdielov jednoznačne vyplývala z rozdielov gestikulácie rodičov.

„Je pozoruhodné, že v počiatočných štádiách, keď sa deti učia rozprávať a keď ešte rozdiely v ich hovorom slovníku nie sú očividné, vidíme rozdiely v používaní gest deťmi, ktoré súvisia so socioekonomickým postavením rodiny," povedala Meredith Roweová.

„Deti typicky nezačnú gestikulovať do veku desiatich mesiacov. Z toho vyplýva, že socioekonomické rozdiely sú evidentné už štyri mesiace a možno ešte skôr po chvíli, keď deti začnú robiť gestá," pokračovala.

Výsledky analýzy videí sú naozaj presvedčivé: Vo veku štrnástich mesiacov deti z rodín s vysokým príjmom a dobrým vzdelaním gestami vyjadrovali v 90-minútovom bloku až 24 rôznych významov, kým deti z rodín s nízkym príjmom iba 13.

Neskoršie štandardné testy v škole ukazujú, že deti z prvého typu rodín dosahujú pri objemu slovníka pochopených výrazov 117 bodov oproti 93 bodom detí z druhého typu rodín.

Viac gest, viac slov

Výrazné rozdiely vývoja slovníku detí vo veku štyri a pol roka s vysokou pravdepodobnosťou prinajmenšom sčasti pramenia zo správania rodičov v rodinách s vyšším príjmom, ktorí v dobe, keď ich deti mali 14-mesiacov, gestami vyjadrovali širšie rozpätie významov.

A navyše: „Detská gestikulácia by mohla zohrávať nepriamu úlohu v učení slov tým, že by vyvolala náležité slovné vyjadrenia rodičov, napríklad ak by dieťa ukazovalo na bábiku, matka by mohla zareagovať ´áno, to je bábika´, čím by dieťaťu poskytla slovo označujúce predmet, ktorý bol práve v ohnisku pozornosti dieťaťa," napísali bádateľky.

Gestá okrem toho deťom umožňujú vyjadriť významy, keď ešte majú ťažkosti s formulovaním príslušných slov, takže gestá majú v rozširovaní slovnej zásoby aj priamu úlohu.

Hlavné zdroje: Science z 13. februára 2009; Komuniké University of Chicago z 12. februára 2009.

22.2.2009 - Chcete mať múzeum Nepočujúcich?

Máte doma staré veci, ktoré už nepotrebujete? Sú to staré načúvacie aparáty, staré vysvedčenia, staré pomôcky? Chcete ich vyhodiť? Nie! Múzeum špeciálneho školstva v Levoči zbiera staré materiály, ktoré pomôžu obohatiť ich expozíciu. Môžeme tým podporiť rozvoj múzea. Časom sa môže stať, že sa vytvorí múzeum nepočujúcich. Ktovie?

Vecniny:
• prostriedky činností: školské uniformy, pracovné a cvičebné úbory, typické oblečenie žiaka a učiteľa v jednotlivých historických obdobiach, vybavenie a zariadenie školských budov, ich súčastí, vybavenie špeciálnych učební a kabinetov, didaktická technika, učebné pomôcky
• výsledky činností: písomné úlohy, výtvarné práce žiakov, výsledky záujmových aktivít, ručné a technické práce, výsledky súťaží, konkurzov, školských olympiád
• symboly činností: označenie škôl, pamätné tabule, dosky, zástavy, medaily, plakety, odznaky, pečate
Ikonografické materiály:
• plastiky, maľby a grafiky: miesta významných škôl, vynikajúcich učiteľov, pedagógov, osobností zaslúžilých o rozvoj školstva
• umelecké výtvarné diela s tématikou školstva a výchovy
Kartografické materiály:
• terénne náčrty, plány: umiestnenia škôl a školských zariadení, pôdorysy školských budov, technická dokumentácia výstavby škôl,...
• mapy: historická topografia rôznych stupňov a druhov škôl, rozmiestnenie centier, mapy ako učebné pomôcky,...
Ekranické materiály:
• negatívy, diapozitívy, pozitívy: významných budov, učiteľov, pedagógov, osobností zaslúžilých o rozvoj školstva, zábery z vyučovacieho procesu, mimoškolskej práce, udalostí v školstve, výchove a vzdelávaní
Tlačoviny:
• tlačené oznamy: propagačné letáky, informačné pozvánky,...
• noviny a časopisy: pedagogické, odborné, žiacke, študentské, výročné správy
• knihy: pedagogická, metodická literatúra, učebnice, pamätnice,...
• katalógy: triedne knihy, výkazy, klasifikačné hárky,...
• zákony, uznesenia, učebné plány, osnovy, metodické pokyny, usmernenia,...
Rukopisy:
• listy úradné i súkromné: viažuce sa na školstvo
• doklady: vysvedčenia, menovacie dekréty, rozhodnutia
• autorské diela: rukopisné poznámky, rukopisy článkov, diel, spomienok, záznamov
Spisové materiály:
• agendy, zápisnice, kroniky, pamätné knihy zo škôl, učiteľských a študentských organizácií

V prípade, že chcete staré veci darovať do múzea, kontaktujte Mgr. Oľgu Tinajovú na adrese: Múzeum špeciálneho školstva ÚIPŠ, Námestie Majstra Pavla 28, 054 01 Levoča, telefonicky: +421 534 512 863, faxom +421 534 512 863 alebo emailom: mss.levoca@levonet.sk.

Veronika Holubová

22.2.2009 Viete, čo vám vraví vaše dieťa? Preložte si gestá batoliat! Zdroj: www.cas.sk

Cmúľa si vaše batoľa prštek či hladká bruško? Asi vám chce niečo povedať! Máte s tým už nejaké skúsenosti? Podeľte sa o ne v diskusii!

Tvrdia to americké psychologičky, ktoré skúmali gestá batoliat. Americká metóda, ktorá má uľahčiť komunikáciu medzi rodičmi a batoliatkami sa dostala už aj do Európy. Ide o znakovú reč, ktorú vymysleli dve americké psychologičky. Deťom pomáha vyjadriť potreby aj pocity. Údajne pomáha aj rozvoju hovorenej reči a upevňuje puto medzi rodičom a dieťaťom.

Vyučovať ju začali už aj v susednom Česku. „Takto porozumieme všetkým deťom, ktoré ešte nevedia hovoriť. Reč totiž nie je taká dôležitá, ako spôsob vyjadriť sa,“ tvrdí Radka Kovaříková, lektorka z prostějovského materského centra Cipísek.

Vysvetlenia jednotlivých gest nájdete v posunkovom jazyku.

Autor: Nový Čas, Blesk

Článok 1    Článok 1

Link

28.1.2009 Posunková reč aj v pôrodnici Zdroj: www.pravda.sk

V Česku každý rok rodí približne stovka nepočujúcich žien. Od minuloročnej jesene existuje v pražskom Ústave pre starostlivosť o matku a dieťa v Podolí centrum pre budúce mamičky s postihnutím sluchu, kde sa sestričky a lekári dokážu so ženami dohovoriť.

Za obdobie roka v ňom rodilo desať nepočujúcich žien. Personál ústavu dokáže s pacientkami komunikovať posunkovou rečou. Raz v týždni je navyše v poradni pre tehotné ženy prítomný aj tlmočník. S ním je možné si dohodnúť, aby bol prítomný pri pôrode alebo na vyšetrení ultrazvukom. Z iniciatívy ústavu bol obohatený aj medzinárodný slovník posunkovej reči o odborné názvy. Všetky služby sa nepočujúcim ženám poskytujú bezplatne.

9.1.2009 - Mám háčik   Text: Adriana FÁBRYOVÁ

Barbora Paulovičová by mohla robiť modelku. Keby nebola nepočujúca. Posunkovú reč neovláda, rodičia ju odmalička učili normálne hovoriť. Miluje in-line korčuľovanie a pravú zimnú lyžovačku, ale tohoročné Vianoce strávi na slnečnom Bali

S dievčinou, ktorá má modelingové miery, fotogenický výzor a krásne kučeravé vlasy, som sa stretla dva týždne pred odletom na Bali. Zastihla som ju uprostred vybavovačiek a balenia kufrov. Nestáva sa často, aby mladá slovenská výtvarníčka dostala ročné štipendium indonézskej vlády! Barbore sa to podarilo, dnes už navštevuje umelecký inštitút v meste Denpasar. Nových priateľov a dojmy z exotickej cudziny si vychutnáva plnými dúškami.

NEKRIČTE!
Mala som obavy, ako budeme komunikovať. Spočiatku som jej veľmi nerozumela, ani ona mne. Keď sme si nevedeli rady, prekladala Barborina mama, pani Ľubica. Postupne som si na jej zvláštnu intonáciu a artikuláciu zvykla, znelo mi to, ako keby bola cudzinka. „Nemusíte hovoriť príliš nahlas. Len používajte jednoduché vety,“ radila mi mama. Ale ja som namiesto toho kričala a v snahe opisne vysvetľovať výrazy som sa zamotávala do komplikovaných súvetí. Až na konci rozhovoru som pochopila, kde som robila chybu. Nepočujúci, ktorí podobne ako Barbora nepoužívajú posunkový jazyk, ale odčítajú z pier, sa vyjadrujú úsporne a výstižne, bez slovného balastu. „Tri-štyri naše vety vtesnajú do jednej. Napríklad vetu: „Mám problém, je v tom jeden háčik,“ Barbora originálne skráti na: „Mám háčik,“ vysvetľuje mama.

PROTI PRÚDU
Rozkošné kučeravé dievčatko sa vyvíjalo na prvý pohľad normálne, veselo džavotalo ako každé iné dieťa. „Zistili sme to, až keď mala dva roky. Vraj išlo o vrodenú chybu. Strašne som plakala,“ spomína pani Ľubica. „Vtedy môj manžel, detský lekár, povedal: Vieš, aké sú iné deti choré? A naša Barborka len nepočuje!“ Začiatky boli kruté. Prvý načúvací prístroj vyzeral ťažkopádne ako predpotopný volkmen a bol úplne nanič, len v ňom šuchotalo. „Spýtali sme sa foniatra, či by nám neporadil kvalitnejší aparát. Mávol rukou a poznamenal: Jej aj tak nič nepomôže!“ Ľubica a Peter Paulovičovci boli bezradní, až kým nezačali spoznávať ľudí, ktorí mali deti s rovnakým problémom. Radili im, aby neučili Barborku posunkovať, ale rozprávať. „Zoznámili sme sa so skúsenou logopedičkou. Išla sama proti prúdu, pretože v tom čase túto metodiku v školách pre nepočujúch zaznávali.“ Psychologička ich strašila, vraj dcérke ublížia, ak pôjdu touto cestou. „Rozhodovanie bolo veľmi ťažké, veď sme predsa pre ňu chceli to najlepšie. Potom sme sa dostali k druhej psychologičke, ktorá išla na vec úplne inak. Barborku otestovala a zistila, že má vysoké IQ. Uistila nás, že malá to zvládne, ak to zvládneme my rodičia.“

PLAKALI SME OBE
Učiť nepočujúce dieťa odčítať z pier je oveľa ťažšie, ako učiť ho posunkovať. Rodičia však nepopustili. Barbora spomína, ako celé hodiny sedela pred zrkadlom a pri logopedičke. „Dva roky som sa učila vyslovovať len slabiky, kým som dokázala povedať prvé slová. Zároveň som sa učila artikulovať a nezvyšovať hlas. Ide to ťažko, keď sa nepočujete.“ Hlásky postupne spájala do slov, každé mala napísané na papieriku, a keď ho prečítala, priradila ho k obrázku, aby pochopila jeho význam. Čítať sa musela učiť už ako trojročná, aby sa neskôr v škole mohla sústrediť na iné veci. „Niekedy som ja plakala v jednom kúte, Barborka v druhom,“ priznáva mama. Za obeť padlo aj jej povolanie. Biofyzika nie je bežná profesia a na polovičný úväzok sa robiť nedá, a tak si pani Ľubica musela nájsť menej náročnú prácu. S Barborkou sa vytrvalo učil aj otec, hoci bol ako lekár veľmi zaneprázdnený, aj o tri roky staršia sestra. „Dodnes mám výčitky svedomia, že mi na Hanku nezostávalo veľa času. Ona však bola samostatná a keď sme padali od únavy, učila sestru rozprávať a hrala sa s ňou na školu.“

BOJOVNÍČKA
Tvrdá drina sa oplatila. Sedemročná Barborka nenastúpila do školy pre nepočujúcich, ale do triedy pre deti s poruchami reči. Nudila sa však, jej ambície siahali oveľa ďalej: „Učivo sme preberali pomaly a jednoducho, slovné úlohy z matematiky sme napríklad vôbec nerátali.“ A tak si vydupala, aby ju rodičia v treťom ročníku prehlásili do bežnej triedy, dokonca jazykovej. „Mali sme šťastie na úžasnú učiteľku s netradičným prístupom,“ hovorí pani Ľubica. „Nové učivo nám diktovala na magnetofónovú pásku, Barborka sa ho učila dopredu. Sľúbila, že keď jej nemčina nepôjde, nebude ju klasifikovať. Nebolo to však treba. Nakoniec patrila medzi najlepších žiakov, má totiž vynikajúcu pamäť.“ Nepočujúce dievčatko napriek tomu nemalo ustlané na ružiach. „Keby vyrastala medzi seberovnými, bolo by jej ľahšie. Takto musela bojovať. Bola veľmi osamelá, spolužiaci ju odstrkovali, ubližovali jej. Nerada na to spomína,“ prezrádza mama. Našťastie, sestra Hanka ju brávala medzi svojich priateľov a tí ju prijali takú, aká bola.

BEZ ZVUKOV, ALE V OBRAZOCH
Rodičia ju učili rozprávať a vnímať významy slov rôznymi spôsobmi, najúčinnejšia bola hra a kreslenie. Po čase si všimli, že dievčatko šikovne napodobňuje otcove obrázky, a tak ho prihlásili na výtvarný krúžok, neskôr do základnej umeleckej školy. Malá slečna už vtedy presne vedela, čo chce v živote robiť. Mala šťastie na známych výtvarníkov, ktorí jej talent podporili. Na pohovory na „šupku“ ju pripravoval maliar Ivan Pavle, na vysokú školu sochár Andrej Rudavský. Spolužiaci na umeleckých školách boli oveľa tolerantnejší a citlivejší ako tí zo základnej. Časy osamotenia, osočovania a nepochopenia sa skončili, mladí výtvarníci bez ťažkostí prijali nepočujúcu rovesníčku medzi seba. Barbora tento rok úspešne ukončila štúdium grafiky a knižnej tvorby u Dušana Kállaya. O ceste, ktorou sa plánuje uberať, má jasnú predstavu: „Chcem byť na voľnej nohe, robiť grafiku a ilustrovať knihy.“ Je umelkyňa, no bohémsku náturu nemá. Kamaráti, ktorí ju dobre poznajú, tvrdia, že je veľmi disciplinovaná a cieľavedomá. Keď si niečo zaumieni, ide si za tým. Sama si zháňa granty, sponzorov. Zatiaľ čo iní študenti po skončení školy len uvažujú, čo budú robiť, ona má už toľko práce, že si musí zákazky vyberať.

NAJLEPŠÍ DARČEK: ČELOVÁ LAMPA
Mladá žena nepozná posunkovú reč, odčítava z pier. Nebolo by lepšie, keby ovládala jeden i druhý spôsob komunikácie? Pýtam sa jej. „Nie,“ krúti hlavou. „Posunkovanie je oveľa chudobnejšie na výrazy. Nepočujúci, ktorí vedia len posunkovať, sú izolovaní, ja sa môžem rozprávať so všetkými, nielen s komunitou nepočujúcich.“ Mama Ľubica uvažuje: „Možno by bolo lepšie, keby ovládala aj posunkový jazyk. Ak sa však dieťa raz naučí posunkovať, ťažko ho prinútite učiť sa normálne rozprávať a rozumieť. Okrem toho, posunkový jazyk nie je jednotný. Slovenský je iný ako európsky, ten sa zase líši od amerického.“ Pravda, odčítanie z pier má i nevýhody: Bez priameho kontaktu pri rozhovore, v tme a bez osvetlenia sa Barbora ocitá v úzkych. „Práve preto som dostala k posledným narodeninám čelovú lampu. Je veľmi praktická,“ smeje sa. Neodmysliteľným pomocníkom je počítač, internet a čet. Pomáhajú jej prekonávať obrovskú diaľku medzi Bali a Bratislavou.

PRVÝKRÁT BEZ RODINY
Barbora má veľmi silný načúvací aparát, vníma cezeň nejasné zvuky, nič viac. Vie napríklad, kedy vedľa nej prefrčí auto, cíti rytmus, nie však hudbu samotnú. Keď bola malá, všade ju niekto musel kvôli bezpečnosti sprevádzať. „Vždy sme všetko robili ako rodina, nahrádzali sme jej priateľov, ktorých nemala. Psychologička nám prízvukovala, že musí získavať čo najviac vnemov a skúseností, aby sa rozvíjala. Odmalička sme ju vodili do hôr na turistiku, na bicykle a lyže, chodila som s ňou na brušné tance. Najviac jej však učarovali in-line korčule,“ prezrádza mama. Je šťastná, že Barbora sa osamostatnila a nie je už odkázaná na rodinu. „Má dvadsaťpäť rokov, vytvára si vlastný svet. Našla si dobrých priateľov, tí jej teraz môžu ponúknuť už určite oveľa viac ako my. Pokračujú tam, kde sme my skončili.“

Zdroj: Časopis Zdravie