Martina Jasečková je mladé žieňa, ktoré vlastní kozmetický salón. Sympatická, vždy vysmiata, s upriameným pohľadom na vašu tvár. Začiatky jej podnikania boli o niečo náročnejšie oproti iným, ktorí sa touto profesiou zaoberajú. Martina je takmer úplne nepočujúca.
SPIŠSKÁ NOVÁ VES. Narodila sa zdravá. Ako mesačná dostala zápal stredného ucha, ktorý ju navždy poznamenal. Počuje len veľmi slabo. Rodičia sa s ňou snažili v detstve veľa rozprávať, a tak okrem posunkovej reči dokáže aj pomalšie artikulovať.
„Pracovala som ako šička, ale nebavilo ma to. Uvažovala som, že sa pokúsim naplniť svoj sen a stanem sa kozmetičkou. Dlho som váhala, odrádzal ma môj hendikep. Mala som obavy,“ zamýšľa sa Martina.
Pred piatimi rokmi si po skončení kurzu prenajala priestory v Spišskej Novej Vsi. „Zo začiatku ku mne chodili len moje známe. Nafarbiť a upraviť obočie, mihalnice. Poznali sme sa, dôverovali mi a keď odchádzali, boli spokojné. Salón uvítali aj ženy s rovnakým postihnutím, aké mám ja,“ prezrádza.
Postupne sa začala klientela rozrastať a prišli nové zákazníčky. „Boli veľmi opatrné. Mysleli si, že keď som nepočujúca, tak im neporozumiem. S aparátom trochu počujem, hlavne čítam z pier. Takže som sa zatiaľ s každou dokázala dohodnúť,“ usmieva sa. Objednávky si dohaduje len prostredníctvom sms správ cez mobil.
Oči zrkadlom duše
Popri čistení pleti sa začala venovať líčeniu. Jemnými ťahmi štetca dokáže zmeniť vizáž tváre zo všednej na rozžiarenú. „Veľký dôraz kladiem na oči. Sú zrkadlom duše a preto sa snažím, aby vynikli. Podľa farby očí dotváram celý mejkap. Samozrejme je tiež dôležité, na akú spoločenskú udalosť sa dáma chystá,“ podotýka.
Časom rozšírila svoje služby o nechtovú a dekoratívnu kozmetiku. „Manikúra ponúka tiež množstvo kombinácií. Môžete sa pohrať s farbou i celkovým vzhľadom. Každá práca je malý originál na nežných rukách nositeľky,“ zamýšľa sa.
Martina je vydatá a spolu s manželom, ktorý je hluchonemý, by si chceli vo svojich priestoroch otvoriť pedikúru. Po skúške, ktorú sama okúsila, sa neobáva, že sa im nebude dariť.
Žiarovka v miestnosti začne blikať, čo je znamením, že niekto pri dverách zvoní. Prichádza objednaná klientka.
„Som jej stálou zákazníčkou, k pani Martinke chodievam pravidelne už niekoľko rokov. Som spokojná, pretože je veľmi trpezlivá a má zlaté ruky. Či sa dokážeme dohodnúť? Doteraz som nemala žiadny problém,“ uzatvára Táňa Popovičová.
25.1.2012 - Podnikajú vo svete tichaZdroj: NOTABENE
25.1.2012 - Nepočujúci Marián chce začať podnikaťZdroj: korzar.sme.sk
Aj nepočujúci chcú byť úspešní v kariére. Dôkazom toho je aj Prešovčan Marián, ktorý chce začať s vlastným podnikaním a tým pomáhať aj ostatným sluchovo postihnutým.
PREŠOV. Prešovčan Marián Kolarčík je nepočujúci dvadsaťosemročný muž. Napriek svojmu hendikepu má veľkú chuť pracovať, vzdelávať sa a pomáhať aj iným.
„Ja som nepočujúci od narodenia, rovnako aj moja rodina. Som vyučený elektromechanik a osem rokov robím v jednej prešovskej súkromnej firme ako operátor výroby. Rád by som však pracoval ako lektor posunkovej reči, či už na úradoch, alebo u lekára, v banke, bežne v obchode. Jednoducho, pomáhať sluchovo postihnutým dorozumieť sa, rozvíjať ich posunkovú reč, aby dokázali byť rovnocenní s ostatnými,“ priznal sa nám Kolarčík.
Sluchovo postihnutí to nemajú jednoduché
Ľudia s hendikepom si prácu hľadajú oveľa ťažšie, týka sa to aj sluchovo postihnutých, ktorí majú problém často chápať aj informácie z napísaného textu.
Komunikácia bez posunkovej reči nie je pre nich jednoduchá, preto si prácu hľadajú oveľa ťažšie ako iní. Marián Kolarčík sa preto prihlásil do kurzu pre ľudí s týmto druhom postihnutia, kde ich budú špeciálni lektori učiť, ako začať s podnikaním.
„Dúfam, že mi to pomôže, bol by som veľmi rád, keby to vyšlo a mohol som začať robiť aj niečo iné,“ dodal Kolarčík.
Pomôcť získať prácu môžu príspevky od úradu práce
Jednou z motivácií podnikateľských subjektov zamestnať človeka so zdravotným postihnutím je možnosť získania finančnej podpory prostredníctvom úradov práce.
V prípade, že zamestnávatelia chcú zamestnať človeka so zdravotným postihnutím, môžu dostať od štátu rôzne príspevky. Jedným z nich je aj príspevok na zriadenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska, ktorý je využívaný asi najviac.
Poskytuje sa aj príspevok na udržanie občana so zdravotným postihnutím v zamestnaní, príspevok občanovi so zdravotným postihnutím na prevádzkovanie živnosti, príspevok na činnosť pracovného asistenta či na úhradu prevádzkových nákladov chránenej dielne alebo chráneného pracoviska a na úhradu nákladov na dopravu zamestnancov.
„Ku koncu septembra minulého roka bolo v evidencii Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov (ÚPSVaR) 521 uchádzačov o zamestnanie so zdravotným postihnutím, z toho v okrese Prešov - 398 a v okrese Sabinov – 123 nezamestnaných,“ informoval Peter Németh hovorca ÚPSVaR Prešov.
25.1.2012 - Dáma s titulkami. Neodchádzajte s nechápavým výrazomZdroj: www.trnavskyhlas.sk
Petra Kavalcová to nemala v živote jednoduché. Napriek všetkým nešťastným udalostiam, ktoré ju postihli, nezúfa, ale snaží sa stáť pevne na vlastných nohách. Nič nevídané. Iba neslýchané?
Poznáte to. Deň blbec. Nedarí sa. Radi by ste sa na všetko vykašľali a máte pocit, že práve vy a práve teraz ste na tom najhoršie na svete. No zbohom! V takýchto situáciách mi veľmi pomáha stretnúť niekoho, kto by sa naozaj mohol sťažovať, a nerobí to. U Petry ste na správnom mieste. Aspoň tak to hlása letáčik jej vzmáhajúceho sa grafického štúdia.
Kedy sa ti začal zhoršovať sluch?
- Za všetko môže nehoda, keď som mala tri roky. Po nej som bola stále viac nedoslýchavá.
Čo sa ti stalo?
- Vybuchol televízor.
To ako?
- Bol to taký starý komunistický krám na nožičkách. Spolu s kamarátkou sme sa hrali v izbe, brat mal jeden rok a ležal v postieľke. Zhodou okolností nám spadol televízor na zem a pri páde explodoval. Bola to veľká rana. My s bratom sme prišli o sluch. Na kamarátke to, našťastie, nezanechalo žiadne vážne stopy. Brat nepočuje vôbec a mne pomáha strojček.
Chodila si do špeciálnych škôl?
- Vyrastala som medzi počujúcimi až po strednú. Po škole som si našla prácu v Česku. Dva roky som montovala káblové zväzky v automobilke. Potom som bola rok nezamestnaná. Neskôr mi kamarát odporučil ísť pracovať do reklamy. Naučila som sa robiť grafické veci. Vzdelávala som sa a snažila sa túto robotu rozvíjať. Po roku som sa zamestnala v jednej firme. Vyrábala som grafické návrhy a dizajn bižutérie. To ma však prestalo baviť. Chcela som viac. Zamestnala som sa v Bratislave, kde som robila grafické práce pre stavebníctvo. Neskôr ma zavialo domov na východ do Stropkova. Tam ma zamestnali v tlačiarni. Nakoniec som sa dostala do Trnavy, kde doteraz žijem. Tu som tri roky pracovala v reklamnej agentúre. Robili sme pre veľké nákupné centrá. Naskytla sa mi možnosť školenia, na ktoré som išla. Chcela som stále viac a viac. Toto sa mi stalo osudným. Moja nadriadená to neakceptovala, a dostala som výpoveď.
To občas niekomu prekáža, však? Najmä tým menej šikovným.
- Tak akosi. Bolo to komplikované. Smola. Bola som ďalšieho pol roka bez zamestnania. I keď som sa neustále snažila hľadať si prácu, pre môj handicap som vo väčšine prípadov narážala na nedôveru. Vraj nemôžem podávať rovnaký výkon ako ľudia, ktorí počujú, zneli námietky potenciálnych zamestnávateľov. Vďaka nadácii Pontis a úradu práce som si zriadila vlastné grafické štúdio, ktoré existuje už štyri mesiace.
Chápem, že veľa ľudí sa bojí stretnutia s tebou vopred.
- Oni sa možno boja. Ja sa nebojím. Viem, čo je vo mne. Oni to ani netušia. Myslím, že na to mám, aby so mnou naozaj komunikovali a dozvedeli sa, že to nie je až také hrozné, ako si myslia.
Ako sa dá so sluchovo postihnutým komunikovať?
- Často stačí len artikulovať. Ja napríklad neovládam ani posunkovú reč.
Čože?
- Nenaučila som sa ju. Vyrastala som medzi počujúcimi a nikdy som sa im nevyhýbala. Ale chcela by som sa vedieť dorozumieť aj posunkami. Stretávam sa s nepočujúcimi a mohli by sme sa porozprávať, bavili by sme sa rukami, to by bolo fajn. Ovládam iba základy a mám v pláne sa v blízkej budúcnosti tomuto trochu viac venovať.
To ma poriadne prekvapilo.
- Až teraz na školeniach som spoznávala nepočujúcich a videla som, ako sa rozprávajú. Majú to ťažké. Kopa ľudí je na tom horšie ako ja. So mnou sa dá komunikovať trebárs mailami či chatmi. Mám dobrý pravopis. Kto potrebuje, pošle mi SMS. Na tom nič nie je. Keď ma klient potrebuje, dohovoríme sa. V tom problém nevidím. Záleží na človeku.
Dnes ľudia rozprávajú rýchlo a o artikulácii sa veľmi vravieť nedá. Hovorené slovo sa akosi zlieva.
- To je pravda. Ale, keď ich požiadam, tak mi vychádzajú v ústrety. Problém je s niektorými, ktorým poviem, žesom nedoslýchavá a rada by som, aby hovorili zreteľne a pomaly. Hľadia na mňa s nechápavým výrazom a v niektorých prípadoch sa bez slova zoberú a odídu.
To je nepríjemné.
- Možno pre nich, ja si z toho nič nerobím. Idem zmierená vpred.
O sluch si prichádzala postupne...
- Áno. Po výbuchu televízora som ešte počula na sedemdesiat percent. Bolo to, akoby vybuchla bomba. Deti majú ešte slabé a zraniteľné ušné bubienky. Nepomáhali infúzie ani žiadna liečba.
Máš aj nejaké iné následky?
- Iba sluch. Myslím si, že to bol osud.
Chcela by si počuť?
- Chcela, ale zmierila som sa s tým, čo mám.
Pozeráš televízor?
- Áno. Hlavne programy s titulkami. Stále sú novšie technológie, ktoré aj nás posúvajú vpred. Môžem pozerať DVD filmy a pustiť si titulky. Ale môžem aj siahnuť po knihe ako po klasike. Mám ich rada.
A čo slovenské filmy bez titulkov?
- To ťažko. Keď ich pozerám, tak len odhadujem, čo sa v nich deje. Neviem, o čom sa rozprávajú. Domýšľam si. Občas sa aj trafím. :-)
Vnímaš hudbu?
- Vnímam. Počúvam trance, house, chillout. To je dobrá muzika, pri ktorej nie je dôležitý žiadny text. Je to rytmus. Milujem to, rovnako ako pozitívne filmy. Treba myslieť pozitívne a nemať strach. Sama som už veľakrát zlyhávala. Pre mňa sú to ponaučenia do života. Pozitívne myslenie posilňuje.
O čom snívaš?
- Keď zavriem oči, spím ako drevo. Stačí mi dať si dolu strojček. Keď som bola mladšia, tak som sa trápila, že nepočujem. Mnoho ľudí však napríklad nevidí alebo nemajú ruky či nohy, alebo majú kopu iných zdravotných starostí. Ja som len slabšie počujúca. Idem si však vlastnou cestou. Najdôležitejšie je slobodné myslenie.
Čo je tvojím snom?
- Dnes si budujem vlastnú firmu a brat mi robí účtovníctvo. Veľmi ho to baví. Okrem toho pracuje aj v tlačiarni. Ja musím zarábať na hypotéku. Nemám to na začiatok jednoduché, ale snažím sa. Zatiaľ pracujem sama na seba doma. Na drahý prenájom priestorov nemám. Raz by som však chcela zamestnávať aj iných zdravotne postihnutých ľudí. Ešte by som chcela mať aj tlačiareň a robiť reklamné spoty. Chcem sa naučiť aj 3D grafiku a postprodukčnú úpravu, chystám sa na školenie. 2D grafikov je totiž dosť. Musím ponúkať kompletný balík služieb. Stále chcem viac. :-)
24.1.2012 - Tlačová beseda po programovej Rade KDH v Žiline (14.1.2012) tlmočená do posunkového jazyka
24.1.2012 - Príspevky na pomôcky pre osoby so sluchovým postihnutím v Českej republike od 1.1.2012
24.1.2012 - Televízie nerešpektujú potreby sluchovo postihnutých a nevidiacichZdroj: www.satelitnatv.sk
Televízie podľa Rady pre vysielanie a retransmisiu (RVR) nerešpektujú potreby sluchovo postihnutých a nevidiacich. TASR o tom informovala Lucia Jelčová z odboru komunikácie a vzťahov s verejnosťou RVR.
“Napriek tomu, že povinnosť vysielať so zreteľom na potreby sluchovo a zrakovo postihnutých nadobudli televízie už pred štyrmi rokmi, stále nedosahujú zákonné podiely programov s multimodálnym prístupom,” skonštatoval predseda RVR Miloš Mistrík. RVR tak podľa jeho slov vedie v tejto súvislosti voči vysielateľom štyri správne konania. “Dve voči Rozhlasu a televízii Slovenska a dve voči spoločnosti Markíza-Slovakia,” priblížil Mistrík.
Vysielateľom, u ktorých sa potvrdí, že nedodržali stanovený podiel programov s multimodálnym prístupom, hrozí podľa Mistríka ako sankcia najskôr upozornenie na porušenie zákona. “V prípade opakovaného porušenia finančná pokuta vo výške od 3319 do 66.387 eur,” dodal.
Od roku 2007 je totiž účinná nová zákonná úprava vysielania pre sluchovo a zrakovo postihnutých, takzvaný multimodálny prístup. V praxi znamená povinnosť televízií vysielať stanovené percento svojich programov so skrytými alebo otvorenými titulkami, v posunkovej reči nepočujúcich alebo s hlasovým komentárom pre nevidiacich.
Podľa zákona o vysielaní a retransmisii Slovenská televízia tak musí skrytými alebo otvorenými titulkami sprevádzať 50 percent všetkých programov na Jednotke aj Dvojke. V posunkovej reči musí vysielať alebo do nej tlmočiť 3 percentá všetkých svojich programov na oboch programových službách a 20 percent programov Jednotky aj Dvojky musí sprevádzať hlasovým komentovaním pre nevidiacich.
Súkromní vysielatelia, s výnimkou lokálnych, majú povinnosť vysielať 10 percent všetkých svojich programov so skrytými či otvorenými titulkami alebo v posunkovej reči či do nej tlmočených. Hlasovým komentovaním pre nevidiacich majú sprevádzať 3 percentá programov. Dodržiavanie týchto ustanovení monitoruje Rada pre vysielanie a retransmisiu.
Autor: TASR
17.1.2012 - Európske fórum pre postihnutie (EDF): hlas ľudí so zdravotným postihnutím v Európe
SPIŠSKÁ NOVÁ VES. Narodila sa zdravá. Ako mesačná dostala zápal stredného ucha, ktorý ju navždy poznamenal. Počuje len veľmi slabo. Rodičia sa s ňou snažili v detstve veľa rozprávať, a tak okrem posunkovej reči dokáže aj pomalšie artikulovať.
PREŠOV. Prešovčan Marián Kolarčík je nepočujúci dvadsaťosemročný muž. Napriek svojmu hendikepu má veľkú chuť pracovať, vzdelávať sa a pomáhať aj iným.
Poznáte to. Deň blbec. Nedarí sa. Radi by ste sa na všetko vykašľali a máte pocit, že práve vy a práve teraz ste na tom najhoršie na svete. No zbohom! V takýchto situáciách mi veľmi pomáha stretnúť niekoho, kto by sa naozaj mohol sťažovať, a nerobí to. U Petry ste na správnom mieste. Aspoň tak to hlása letáčik jej vzmáhajúceho sa grafického štúdia.