Uznávaná americká spisovateľka: Ľudia si myslia, že hluchota je nevyhnutne zlá vec

BRATISLAVA – Jej prvý román Dievča vo vojne preložili do 13 jazykov. Sara má titul z literatúry a prekladateľstva na prestížnej Columbia University, kde po skončení štúdia zostala učiť. Okrem toho pracuje ako editorka Blunderbuss Magazine. V detstve stratila sluch a o komunite nepočujúcich píše blog.

1

Sara má titul z literatúry a prekladateľstva na prestížnej Columbia University, kde po skončení štúdia zostala učiť. Zdroj:Archív S. N.

Americká spisovateľka s chorvátskymi koreňmi SARA NOVIĆ (29) v rozhovore pre PLUS 7 DNÍ s VERONIKOU COSCULLUELA hovorí aj o tom, ako vníma kroky prezidenta Trumpa voči ľuďom s hendikepom, aj to, akú úlohu podľa nej zohráva jazyk vo formovaní identity človeka.

2

Zdroj: Archív S. N.

Otázka identity nebola v USA nikdy taká aktuálna ako dnes. Prezident Trump rozdeľuje občanov podľa ich pôvodu. Vy s vašimi koreňmi a menom sa cítite ako Američanka, Chorvátka alebo ako by ste sa definovali?

Určite by som povedala, že mám mnohotvárnu identitu. Som Američanka, ale rozhodne mám v sebe aj kúsky viazané na Chorvátsko a tiež komunitu hluchých. Bez týchto svojich častí by som nebola tým, kým som.

Aké sú vaše pocity z prvých krokov nového amerického prezidenta?

Prezidenta Trumpa považujem za veľmi desivé stelesnenie nenávisti, nevzdelanosti a toho, čo sa stane, keď veľké korporácie dostávajú prednosť pred ľudským životom. Hnevá ma to, som z toho smutná a tiež sa bojím, keď vidím, ako sa toto nezdravé podbrušie krajiny, ktorú milujem, prerýva na povrch.

**Čo je na tom nové? Veď rasizmus tu bol vždy. ** Samozrejme, viem, že problémy ako rasizmus tu boli vždy. Teraz sa vlastne len stali viditeľnými pre bežného občana a tiež pre celý svet. Na druhej strane v spoločnosti funguje aj veľká opozícia proti Trumpovej politike a posunu k populizmu, rasizmu a ku xenofóbii, ktorý so sebou nesie. Takže sa nejaká malá časť vo mne aj teší, keď vidím, ako moji spoluobčania verejne vystupujú, bojujú za zmenu. Nanešťastie ma aj tak súčasná situácia v USA desí a je veľmi nestabilná.

Literárny svet v čiernom. Zomrel autor slávnych Madisonských mos­tov

Hovoríte, že podmienky pre ľudí s hendikepom sa zhoršili s nástupom Donalda Trumpa. Prečo si to myslíte?

Trumpove firmy v minulosti hnali pred súd mnohokrát práve preto, že porušovali antidiskriminačné zákony voči ľuďom s hendikepom. Takže asi pre nikoho nebude prekvapením, keby jeho administratíva ignorovala okrem práv iných menšín práva tejto skupiny. Na stôl už dali viaceré listiny, tie majú prerobiť aktuálne zákony o vzdelávaní. Navrhujú zmeny s takým následkom, že deti s hendikepom budú mať ťažší prístup k vzdelávaniu a systém ich bude menej chrániť. Problematický bol aj Trumpov návrh zdravotnej starostlivosti, lebo by uškodil všetkým, ktorí sú závislí od zdravotného systému podporovaného štátom.

Ako konkrétne by im tieto návrhy uškodili?

Prišli by napríklad o jazykové logopedické cvičenia alebo o fyzioterapiu, teda starostlivosť, ktorú hendikepovaní ľudia potrebujú. V parlamente je tiež v súčasnosti predložené nariadenie, ktoré firmám dovoľuje, aby mohli na svojich zamestnancoch vykonať genetické testy a na ich základe robiť personálne rozhodnutia. Vyzerá to ako malý, ale zato veľmi reálny krok k aplikovanej eugenike. Za „posilnenie“ antidiskriminačných zákonov je zodpovedný Jeff Sessions (minister spravodlivosti – pozn. red.). Preto veľmi pochybujem, že ak sa prípady ich porušenia vyskytnú, pôjde to až na súd.

Vy aj vaši rodičia ste sa síce narodili v USA, máte však chorvátske korene. Ako ste fungovali, čo sa týka používania jazyka? Kedy ste sa naučili znakovú reč?

Myslím, že moja situácia v tejto otázke je úplne odlišná od tej, akú zažíva väčšina ľudí. Keď som začala strácať sluch, vznikol vo mne boj medzi hovoreným jazykom a znakovou rečou. Moji rodičia sa posunky nikdy nenaučili, moja sestra áno.

Rozprávali ste sa doma o jazyku, jeho význame? Asi je ťažké zachovať si iný jazyk popri dominantnej angličtine. V USA sa navyše asi berie používanie iného jazyka v rodine ako neúspech integrácie. Je to tak

Je asi pravda, že množstvo Američanov má čudné názory na multilingvizmus. Hoci USA nemajú žiadny oficiálny štátny jazyk (na federálnej úrovni – pozn. red.), angličtina je všetkým iným nadradená a uprednostňuje sa. Myslím si však, že vplyvom globalizácie a rýchleho prístupu k iným kultúram cez internet ľudia začínajú trochu meniť pohľad na jazyk. Osobne si myslím, že jazyk vie zohrať veľmi veľkú úlohu v utváraní identity človeka. V jazyku sú obsiahnuté svetonázory celej jednej kultúry a tieto uhly pohľadu či hodnoty potom tvarujú spôsob, akým sa používateľ toho-ktorého jazyka pozerá na svet.

Ktoré stereotypy o nepočujúcich vás najviac rozčuľujú?

Ľudia si myslia, že hluchota je nevyhnutne zlá vec a človeka robí slabým. Ale v skutočnosti je jediná bariéra, ktorú musíme prekonávať, kultúrna, lebo väčšina ľudí počuje a rozpráva. V podstate však nie je ani jedna dôležitá vec v živote, ktorú by sme ako hluchí nemohli robiť. Intelektuálne sme na rovnakej úrovni. Navyše v niektorých krajinách, kde žije vysoké percento ľudí so sluchovými problémami, žijú obe komunity – hluchí a počujúci – bez problémov a používajú posunky. Sú si rovní a tak aj fungujú. Ak sa na hluchotu nepozeráte ako na hendikep, jednoducho hendikepom nie je.

Neboja sa ľudia toho, že posunková reč je náročná?

Skôr sa ma pýtajú, prečo neexistuje univerzálny znakový jazyk. Hovorím im, že pre ten istý dôvod, prečo neexistuje univerzálny hovorený jazyk. Respektíve, existuje tu medzinárodná posunková reč, ale asi tak, ako existuje esperanto. Sú vytvorené umelo a nefungujú. Posunková reč vzniká organicky, vnútri komunity nepočujúcich, presne rovnakým spôsobom, ako žijú ostatné jazyky.

Literatúra ako večná láska. Spisovateľ Ľubomír Feldek oslavuje životné jubileum

Ako vás brali spolužiaci. Ako ste fungovali v škole?

Narodila som sa ako počujúca, hoci sluch som začala strácať ako dieťa. Takže som mala čas naučiť sa rozprávať, riadne používať hovorený jazyk. Keď sa moje problémy začali zhoršovať, dali mi sluchový strojček, viete, za ucho. Potom mi v škole pomáhali tlmočníci do posunkovej reči. Nikdy som nechodila do špeciálnej školy pre hluchých. To ma trochu izolovalo od tejto komunity. Preto si myslím, že najväčším prínosom školy pre nepočujúcich je to, že tam môžete jasne a bez problémov komunikovať so svojimi spolužiakmi a nemusíte sa po celý čas cítiť iný či čudný. Takže to mi trochu chýbalo.

Do Chorvátska ste sa dostali až na strednej škole, hoci tam stále máte časť príbuzných. Prečo až vtedy a nie skôr?

Keď som vyrastala, moja rodina skoro vôbec necestovala. Takže som išla do Chorvátska až vtedy, keď som už bola viac-menej autonómna, na letenku som si našetrila sama. Sama som sa rozhodla, kedy a kde chcem ísť.

Teraz tam chodievate často?

Áno, odvtedy tam chodím pomerne často, raz či dvakrát do roka. Minulý rok som to však nestihla ani raz, lebo som bola na turné s prezentáciou svojej knihy. Teraz mám však naplánované, že do Chorvátska vyrazím v lete.

3

Zdroj: Archív S. N.

Cestovali ste aj po Bosne, Srbsku, iných častiach bývalej Juhoslávie?

Áno, precestovala som všetky a mala som šťastie, že som sa mohla veľa rozprávať s ľuďmi zo všetkých národov. Aj s tými, ktorí emigrovali. V mnohých krajinách bývalej Juhoslávie situácia naozaj nie je utešená. V Bosne napríklad vôbec nefunguje daltonský systém, ani politicky, ani ekonomicky. V každej z krajín sa ľudia stále snažia vyrovnať s vojnou a s minulosťou, či hovoríme o technických veciach, ako je odmínovanie polí, ktoré stále nie je dokončené, alebo o potrebe písať historické knihy. To, ako to zvládnu, bude rozhodujúce pre budúcnosť.

Hovoríte o potrebe vyrovnávať sa s ťažkým obdobím občianskej vojny. Tento námet ste spracovali v knihe, vďaka ktorej si vás všimol literárny svet. Girl at War, teda Dievča vo vojne, sa tiež zaoberá vojnou, rozpadom Juhoslávie. Prečo?

Keď som knihu písala, mojím cieľom bolo vyvolať pocity empatie. Napísať o vojne z pohľadu jednotlivca, jeho osudu. Malé dievča, moja postava Ana, je podľa mňa zaujímavý charakter hlavne pre amerického čitateľa. Keď totiž Američania myslia na vojnu, vybaví sa im vojak, zbrane a vzdialené miesta. Takže som chcela ukázať, ako to vyzerá, keď vojna vojde do života rodiny, zachytiť spôsob, akým zasahuje do života konkrétnych ľudí, žien a detí. Vykreslila som aj to, ako vyzeral Anin každodenný život pred vojnou, paralelu pred a po. Moja postava sa snaží porozumieť tomu, čo sa v jej meste, v jej krajine deje. Na konci románu si uvedomí, že hoci nikdy nedokáže zabudnúť na traumu a zodpovedať si všetky otázky, môže nájsť pokoj v myšlienke, že v sebe nesie spomienku na rodinnú históriu.

Dieťa nesleduje denne noviny, hrá sa, žije bezstarostne. Pre deti je vypuknutie vojny možno väčším šokom ako pre dospelých. Aj Ana bola prekvapená, keď prišli boje. Čo by povedala na aktuálne dianie v USA?

Každý chce veriť, že jeho krajina je výnimočná, že sa v nej nikdy nič zlé a barbarské nemôže udiať. Žiaľ, veci fungujú takto: zmeny prichádzajú pomaly, ľudia si nikdy nepripúšťajú možnosť vojny, až raz príde deň, keď už oči zatvárať nemôžu. Vtedy je však zvyčajne neskoro, aby sme sa obzreli späť. Práva ľudí nie sú porušené náhle, deje sa to postupne, takže si to spočiatku ani nevšimnete. Tento proces sme videli už mnohokrát v dejinách a myslím, že sa to deje aj v súčasnosti v USA.

Kedy bude váš román Dievča vo vojne dostupný v slovenčine?

Dátum vám neviem povedať, ale som nadšená z toho, že sa práve pracuje na jeho preklade.

Na čom teraz pracujete?

Na novej knihe. Tentoraz sa dej bude odohrávať v Amerike a moje hlavné postavy budú hluchonemé. Môže sa to zdať ako úplne iná téma v porovnaní s prvým románom. Ak sa však na to pozrieme z inej strany, téma jazyka a identity je stále centrálna.