Tlmočník posunkového jazyka: Väčšina nepočujúcich nerozumie knihám, novinám, poézii, textom piesní, polícii ani úradníkom. Na vine je štát

Slovenčina je pre nich cudzí jazyk ako pre iných maďarčina. S čím všetkým sa u nás musia trápiť? Ako vyzerá svet nepočujúcich? Vysvetľuje Robert Šarina.

1

Robert Šarina. Foto – Karol Sudor

ROBERT ŠARINA sa narodil v roku 1984 v Spišskej Novej Vsi, vyštudoval špeciálnu pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pracuje ako tlmočník posunkovej reči pre nadácie, komerčné firmy a televízie, s nepočujúcim bratom vo Veľkom Krtíši prevádzkujú rýchle občerstvenie Deaf Kebab, v ktorom zamestnávajú sluchovo postihnutých ľudí. Je ženatý, má jedno dieťa, žije vo Veľkom Krtíši.

S nepočujúcimi ste v kontakte odmalička. Cez koho?

Nepočujúci boli starí rodičia z maminej strany. Mali dve počujúce dcéry, a tie si vzali nepočujúcich manželov, nepočujúci je teda aj môj otec. Počuť prestal ako malé dieťa, keď ochorel na zápal ucha a naordinovali mu liek, po ktorom navždy prišiel o sluch. Mamina sestra má jedného nepočujúceho syna a môj brat je tiež nepočujúci.

Vnímali ste ten hendikep ako rodinnú tragédiu?

Vôbec, keďže v mnohých rodinách sú aj horšie choroby a problémy. Niekto má rakovinu, inde sa rodičia rozvedú, to považujem za väčší problém. Keď sa narodil môj brat, babka povedala pamätnú vetu – nič to, že nepočuje, hlavne, že je zdravý. V tom je celá pointa môjho vnímania.

Ako sa spoločnosť pozerá na nepočujúcich?

Sú dva pohľady – jeden medicínsky, druhý kultúrno-antropologický. Preferujem druhý. Znamená to, že nepočujúci sú čosi ako samostatný národ. Nemajú síce vlastné územie, ale majú vlastný jazyk, spôsob myslenia, vlastné hodnoty a kultúru.

Ich jazykom sú posunky.

Áno, ale posunkový jazyk má viac funkcií než len dorozumievanie. Keď sa narodí zdravé počujúce dieťa, v istom veku sa mu začne verbalizovať myslenie. Jazyk je teda nielen nástrojom komunikácie, ale aj myslenia. Teraz si predstavte, že 95 percent nepočujúcich sa narodí do počujúcich rodín. Znamená to, že nemajú k dispozícii jazyk, ktorým by sa im verbalizovalo myslenie. To, čo hovoria rodičia, nepočujú, a rodičia posunkovať nevedia. Verbalizovať myslenie sa takým deťom začne až vo veku, keď sa dostanú do špeciálnej školy, čo už je neskoro. Logicky to zanecháva stopy aj na psychike dieťaťa.

To je dôvod, pre ktorý si mnohí myslia, že nepočujúci sú akoby mentálne zaostalejší?

Presne tak. Situácia, do ktorej sa narodia, im neumožňuje naplno rozvinúť svoj potenciál. No nie je to ich chyba, v tomto zlyháva spoločnosť, teda štát. V každom prípade trpia nedostatkom podnetov. V ranom detstve, keď je ich mozog pripravený nasávať množstvo informácií, sa k nim kvantum zvukových, najmä rečových, impulzov vôbec nedostane, lebo sa nemá ako. Dobehnúť to je náročné, mnohým sa to nepodarí. V tomto vidím obrovské zlyhanie nášho systému a strašne ma to hnevá.

Dokážu nepočujúci čítať a porozumieť texty v slovenčine?

Nie. Slovenčina je pre nich cudzí jazyk ako pre vás trebárs maďarčina. Rozumejú jednotlivým slovám, aj to nie všetkým, ale nerozumejú vetám a kontextu.

Čiže rozumejú trebárs pojmu stolička, ale nerozumejú slovám ako gauč, diván, pohovka, kreslo?

Presne. Poviem iný príklad – ak počujúci vysloví slovo „varila“, každému z toho vyplynie, že ide o činnosť, v rámci ktorej sa pripravuje jedlo, že sa týka ženského rodu a je to minulý čas. V posunkovom jazyku na to musíte zobraziť až tri posunky – „žena“, „bolo“ a „variť“. Nepočujúci používajú slovesá v neurčitku, nevedia ich skloňovať. V niečom je to podobné angličtine.

A čo tí, ktorí dokážu odčítavať z pier?

Tí dokážu odčítať len slová, ktoré poznajú. Navyše, týka sa to skôr ľudí, ktorí sú nedoslýchaví, nie úplne nepočujúci. Nedoslýchaví síce slabo, ale predsa len počujú, preto jazyk poznajú.

Čo počuje úplne nepočujúci? Totálne ticho?

Nie, takých je veľmi málo. Oni nepočujú primárne frekvencie, v ktorých funguje ľudská reč. Niektorí z nich však počujú napríklad buchnutie dverí, zatrúbenie auta, prípadne iné výrazné zvuky. Mnohí počujú dokonca aj ľudskú reč, ale tak, ako keby ste vy počuli rozladené rádio.

Zvuky ako buchnutie dverí zase niektorí vnímajú cez hmat, lebo sa k nim cez podlahu prenesú vibrácie. Moja nepočujúca babka sa napríklad vždy otočila na každé buchnutie čohokoľvek, hoci inak nepočula nič. Preto mnohí nepočujúci skvelo tancujú. Hudbu síce priamo nepočujú, ale vnímajú vibrácie cez basy, takže ich tanečné zábavy a akcie stoja za to.

Ak som to dobre pochopil, ak si náš rozhovor prečíta nepočujúci, nebude mu rozumieť?

Nebude mu rozumieť. Vyčítajú, že je so mnou, lebo väčšina nepočujúcich na Slovensku ma pozná, ale obsah nemajú šancu dešifrovať. Možno zistia, že sa v rozhovore opakuje slovo nepočujúci, ale čo konkrétne o nich hovoríme, neporozumejú. Moja babka rada čítavala Nový čas, lebo v ňom je veľa obrázkov a krátke vety. Aj z nich však rozumela len malú časť. Dodnes si pamätám na titulok „Onanoval pri zastávke“. Sedemdesiatročná babka šla za mojou mamou a pýtala sa, čo znamená to slovo. To je skôr vtipné, horšie však je, že nepočujúci nepoznajú množstvo cudzích slov, čo im potom v praktickom živote spôsobuje neuveriteľné problémy.

Napríklad?

Slovo exekúcia. Stal sa prípad, že syn zadlžil nepočujúcich rodičov, ktorým potom chodilo množstvo výziev o tom, že im hrozia exekúcie, syn ich však uchlácholil, že všetko vybaví. Oni ani netušili, čo to slovo znamená.

Syn sa potom obesil, nastúpili exekútori, a keď sme boli za tými rodičmi, zistili sme, že majú plnú igelitku listov od rôznych bánk, iných poskytovateľov pôžičiek a exekútorov.

Banky ani iné inštitúcie totiž nezaujíma, že ste nepočujúci a že ich listom nemáte ako porozumieť. Na jednej strane sú právne svojprávni, lebo netrpia žiadnym vážnym mentálnym postihnutím, na druhej strane sme im pri výchove a vzdelávaní nedokázali pomôcť tak, aby sa nechtiac nestali obeťou svojej prirodzenej nevedomosti. Za to, že nerozumeli pojmu exekúcia, naozaj nemohli.

Vravíte, že posunkový jazyk má špecifické pravidlá. Ako komunikuje nepočujúci s počujúcim?

Poviem to na príklade konkrétnych esemesiek, ktoré som dostal od nášho zamestnanca. Napísal mi: „Trebať bezpečnosť dreve.“ Inokedy mi napísal, že „Dnes ísť lerak“. V prvom prípade mi oznámil, že potrebujeme inštalovať bezpečnostné dvere, v druhom, že dnes ide k lekárovi. Prehadzovanie písmen v slovách je u nich bežné. Jedna učiteľka mi vravela o nepočujúcom kamarátovi, ktorý si na strednej škole povedal, že na jednotky nemá, päťky nechce, stačia mu teda trojky. Keď dostal úlohu naučiť sa šesťriadkový text, naučil sa iba prvé tri riadky a očakával trojku. Vôbec mu nenapadlo, že veta z tretieho riadku pokračovala vo štvrtom riadku, teda že vetu nedokončil. Bolo to aj dôkazom toho, že vôbec nerozumie obsahu textu, inak by si to všimol.

Majú nepočujúci abstraktné myslenie?

Veľmi slabé. Vôbec nerozumejú básňam, textom pesničiek a podobne. Literatúra je u nich takmer bez šance.

Čiže nemôžu čítať ani knihy?

Väčšina z nich to nedokáže, lebo nerozumejú textu, deju, obsahu. Ak sa chcete vcítiť do kože nepočujúceho pri čítaní knihy, predstavte si samého seba v malej čínskej dedinke, v ktorej ste sa ocitli bez akejkoľvek prípravy. Budete síce počuť, že niekto trúbi, že ide auto, ale keď na vás domáci prehovoria, nepochopíte nič. Nepočujúci sa takto v našom svete cítia každý deň. Iný príklad – ak máte vy problém, môžete zájsť za psychológom alebo psychiatrom a vyrozprávať sa mu. Nepočujúci takú šancu nemá.

Prečo?

Skúste sa vy porozprávať s psychológom z Maďarska. Pre nepočujúcich dokonca neexistujú ani psychologické testy. Ak im dáte klasické testy pre počujúcich, ktoré sú v slovenčine, každé nepočujúce dieťa z nich vyjde ako mentálne zaostalé. Jednoducho nerozumejú zadaniu. Mimoriadne ma to štve, lebo za tie desaťročia sa to už malo niekam pohnúť. Lenže špeciálne školy sú často odkladiskami starých riaditeľov, ktorí bežne netušia, čo nepočujúci potrebujú, a tak sa nanich kašle. Hovorí vám niečo pojem audizmus?

Nie.

Ide o diskrimináciu človeka na základe toho, že nepočuje. U nás sa prakticky nerieši

Príklad?

Ten pojem vznikol v USA po hurikáne Katrina v New Orleans. Prišli tam študenti z Gallaudetovej univerzity, kde sa študuje a vyučuje výhradne v posunkovom jazyku, pričom zistili, že nepočujúci na svoj hendikep doplácajú aj drastickejšie, než sa všeobecne vedelo. Do New Orleans totiž vtedy nastúpila aj národná garda. Raz šli po ulici dvaja Afroameričania a garda ich chcela prehliadnuť. Vojaci vykríkli rozkaz, aby si ľahli, a začali im klásť otázky. Lenže jeden z kontrolovaných bol nepočujúci, a tak sa otočil, aby mohol otázky aspoň odčítať. Garda to brala ako odmietnutie rozkazu a zmlátila ho. Podobná situácia sa stala na diskotéke v Bratislave. Do podniku vrazili kukláči, zakričali, aby šli všetci na zem, neľahol si len nepočujúci. Dostal šialenú bitku. Práve o tom je audizmus. Ten sa prejavuje trebárs aj na železničných staniciach – niektoré informácie sa len vyhlásia, ale nie sú napísané, nepočujúci sa ich teda nedozvedia.

Predpokladám, že nepočujúcim najviac pomáha vizualizácia, teda obraz. Ako vnímajú filmy?

Ak sa v nich veľa rozpráva, tak ich nebavia, lebo nevedia, o čom sú. Ak sa tam však dejú nejaké akčné scény a iba občas sa niečo povie, tak ich to baví. Baví ich aj pantomíma. Ideálny herec pre nepočujúcich bol Louis de Funès svojou gestikuláciou a mimikou.

Rozumejú nepočujúci našim vtipom?

Nie, lebo im ostáva skrytá pointa. Nepočujúci majú vlastné vtipy, ktoré sú vizuálne, pričom sa na nich nesmejeme zase my. Keď som chodieval tlmočiť rôzne školenia nepočujúcim, lektori mali zaužívané niektoré „hlášky“ a vtipy. Vopred som vždy vedel, že keď ich pretlmočím, nepočujúci to nepochopia, nenastane teda žiadna reakcia. Lektori to nevedeli pochopiť a pýtali sa, či som to dobre preložil. Ťažko sa im vysvetľovalo, v čom je problém.

Používajú nadávky?

Jasné, majú vlastné, veľmi pekné a vizuálne nadávky. V rámci debaty môžu nadávať komukoľvek, kto nevie posunky, a on si to nevšimne

Z čoho čerpajú nepočujúci informácie o tom, čo sa okolo nich deje, keď knihám, novinám, a teda ani článkom na internete nerozumejú?

Buď ich majú od iných nepočujúcich, alebo od príbuzných v rodine. Ak teda nepočujúci žije kdesi na dedine a nik taký tam už nie je, má smolu. Doslova. Jeho možnosti získavať informácie sú minimálne, až žiadne, je odkázaný len na internet, kde tiež väčšine textu nerozumie. Tak je to aj s nepočujúcim dieťaťom, ktoré vyrastá na bežnom sídlisku. Predstavte si, že ste malé dieťa, pričom ako jediné v rodine nepočujete. Idete na návštevu, sledujete tam ostatných, ako komunikujú, smejú sa, zabávajú, ale ničomu nerozumiete. Maximálne za vami príde jedna teta, spýta sa, ako sa máte a či ste si už našli frajerku, potom ju vystrieda druhá, a tam sa to končí. Sedíte osamelý ako kôl v plote a nedozviete sa vôbec nič, lebo nik neovláda posunkovú reč.

Dorozumie sa posunkami nepočujúci Slovák s nepočujúcim cudzincom?

Približne 30 percent posunkov je symbolických a hneď je jasné, čo je ich obsahom. Napríklad – jesť, piť, spať a podobne. Ako však ukážete posunok slova mama? Tam nedokážete ukázať nič, čo by bolo jednoznačné, takže nepočujúci v každej krajine na to majú vlastné posunky.

Ak je 70 percent posunkov odlišných, príliš sa teda nedohovoria.

Práveže tých 30 percent posunkov stačí na to, aby si porozumeli, lebo ide o tie najpoužívanejšie. Skúste si predstaviť, že by ste vy ovládali 30 percent slov nejakého cudzieho jazyka. Bez problémov sa v ňom dohovoríte. Iná vec je, že ten jazyk nemá pevné pravidlá, a tak trochu inak posunkujú trebárs nepočujúci, ktorí chodili do školy v Bratislave, a tí, ktorí študovali v Kremnici. Rozoznať to však dokáže naozaj len dlhoročný tlmočník.

Ako sa hádajú?

Potichu, akurát viac rozhadzujú rukami. Kým vy môžete pri hádke zvýšiť hlas, oni intenzitu hádky stupňujú rýchlosťou a výraznosťou posunkov. A čo vy riešite intonáciou, oni riešia mimikou.

2

Lektor posunkového jazyka Robert Šarina na jednom z workshopov. Foto – TASR

Ako sa posunkujú mená?

Pri známych menách, napríklad pri politikoch, existujú posunky, ktoré pochopí každý – napríklad Dzurinda sa vyslovuje tak, že nepočujúci prstom ukáže fúzy, Mečiar zase tak, že v rukách držíte meč.

Čo Fico?

Ten sa ukazuje rovnako ako u počujúcich figa borová, teda palec je medzi ukazovákom a prostredníkom. Je to však len náhoda, u nepočujúcich sa tak ukazuje jedna z verzií písmena F.

Čo neznáme mená?

Vyslovia ho cez posunky, ktoré zobrazujú potrebné písmená abecedy. Okrem toho, každý nepočujúci v komunite má vlastný posunok pre svoje priezvisko. To sa dokonca dedí, ja ho mám tiež po svojom otcovi. Tieto priezviská vznikajú na základe charakteristickej črty konkrétneho človeka – niekto má okuliare, iný je šedivý, ďalší tučný a podobne. Ja sa volám Šarina a komunita nepočujúcich na to používa posunok, v ktorom sa ukazuje na fúzky pod nosom.

Vy však fúzy nemáte.

Lenže posunok som zdedil po otcovi, ktorý ho získal už pri odchode na strednú školu do Bratislavy, teda práve vtedy, keď mu rástli prvé fúzy. Odvtedy majú nepočujúci, ktorí ma poznajú, zaužívané, že tento posunok znamená Šarina. Moja mama sa za slobodna volala Blahutová. Nepočujúcim to znie podobne ako slovo bohatá, a tak na ňu majú posunok, v ktorom ukazujú bohatstvo.

Čiže pán Novák z Bratislavy a pán Novák z Košíc budú mať dva rôzne posunky, lebo každého charakterizuje čosi iné?

Jasné. Ak prvý nosí okuliare a druhý je trebárs dlhovlasý, posunky na ich mená tomu budú zodpovedať. Porozumejú tomu však výhradne nepočujúci v danej komunite.

Z toho, čo sme doteraz hovorili, vyplýva, že nepočujúci musia mať obrovský problém vybaviť niečo na úradoch. Úradníkom často nerozumejú ani počujúci, čo potom oni?

Veď aj majú obrovské problémy. Nedokážu vyplniť tlačivá ani odpovedať na otázky. Na úrady preto musia chodiť buď s počujúcimi príbuznými, alebo s tlmočníkom.

Dotýka sa nepočujúcich, ak ich niekto nazýva hluchonemými?

Veľmi. Jednak nie sú ani úplne hluchí, ani nemí. Pre nich je to urážka ako slovo neger v Amerike. Majú na to aj posunok – keď im tak poviete, rukou ukážu, ako im stislo srdce. Ak sa ich teda úradník alebo lekár spýta, či sú hluchí, je im to veľmi nepríjemné.

Na čo ďalšie si dávať pozor, aby sme sa ich nechtiac nedotkli?

Na to, aby vás vždy videli prichádzať. Ak k nim prídete odzadu a nebodaj ich buchnete po pleci, môžu sa nesmierne zľaknúť, lebo ani netušili, že už idete. Neslušné je aj chytanie nepočujúcich za ruky počas ich rozprávania. Je to podobné, ako keby som vás ja chytal za jazyk.

Čo majú spoločné okrem hendikepu?

Sú veľmi sociálni, veľmi radi sa vzájomne stretávajú. Majú vlastné celoslovenské aj celosvetové stretnutia so skvelým programom. Celý týždeň vydržia doma, ale v piatok večer cestujú do okresného alebo krajského mesta, kde sa stretnú s inými nepočujúcimi.S nimi si rozumejú najviac a mnohé podniky majú čo robiť, aby mohli zavrieť v dohodnutom čase. Keď sa už totiž stretnú, chcú sa vyrozprávať čo najviac.

Do posunkového jazyka sa prekladajú aspoň večerné správy. Pomáha im to?

V istej miere nepochybne. Robí sa to však najmä preto, aby sa naplnila litera zákona. Navyše, preklad tých správ je mimoriadne zostručnený, a ani tomu mnoho nepočujúcich nerozumie, lebo nemajú potrebný „background“. Ak by v správach zaznela správa, že novinár svojím životom zrejme doplatil na svoju prácu, nepočujúci by to pochopil tak, že bol niekde vyplatiť peniaze. Dobrý krok vo verejnoprávnej televízii urobili, keď začali pripravovať aj správy v slovenskom posunkovom jazyku. Pozor – nejde o pretlmočené správy, ale tvorené rovno v posunkovom jazyku. Ich porozumenie je pre posunkujúcich divákov oveľa lepšie. Každý jazyk je len taký bohatý, ako vzdelaní sú jeho používatelia. Posunková reč nemá posunkyz množstva oblastí len preto, že v danej brandži neexistuje žiadny nepočujúci. Preto nepoznajú pojmy z medicíny, práva, účtovníctva a podobne.

Nepočujúci však tieto odbory študovať môže, nie?

Môže, ale znamenalo by to, že by musel študovať v cudzom jazyku, teda v slovenčine. Vy by ste si trúfli na štúdium žurnalistiky v maďarčine? Nemáte šancu. Pre tento hendikep nepočujúci nemajú svoje elity, teda vzdelaných lídrov. Mnohí nepočujúci majú vysokú školu. Áno, ale väčšina z nich vyštudovala špeciálnu pedagogiku alebo sociálnu prácu, prípadne umelecký smer. Ak sa im podarilo vyštudovať aj iné odbory, šlo o veľké príbehy zo silných rodín.

Pomohla by nepočujúcim deťom inklúzia, teda to, že by ich integrovali do bežných tried?

Nie som toho zástancom, lebo by to nefungovalo. Ak sú v triede len nepočujúce deti, všetky sú si rovné. Ak dáte jedno také dieťa do bežnej triedy, nech by bolo akokoľvek šikovné, bude mimoriadne zaostávať, lebo neporozumie rozprávaniu učiteľa, textom v učebniciach, zadaniu úloh a podobne. Výsledkom bude jeho totálne znechutenie a komplexy. Fungovať by to mohlo len vtedy, keby také dieťa malo asistenta, ktorý by s ním komunikoval v posunkovom jazyku a poskytoval by mu komplexnú podporu. V zákone je to aj takto podchytené, lenže v praxi sa to nedeje. Asistent učiteľa pre dieťa so špeciálnymi potrebami je ako Yeti. Všetci sme o ňom počuli, ale nikto ho nevidel. Prípadov ako môj nepočujúci brat, ktorý to dokázal a dnes úspešne podniká, je minimum. Mal obrovské šťastie, že moja mama vedela, čo presne potrebuje, že sama ovláda posunkový jazyk, že s ním odmalička povinne čítala knihy. Keď prišli k slovíčku, ktorému nerozumel, okamžite mu ho posunkovo vysvetlila. Aj vďaka tomu dnes rozumie všetko ako počujúci človek. Koľko iných však malo rovnaké šťastie na to, že rodina vedela, aké podmienky mu má vytvoriť?

Pred 15 rokmi nám učiteľka posunkového jazyka na vysokej škole vravela, že naň neexistuje žiadna učebnica, tobôž pre samoukov. Zmenilo sa to?

Nie, neexistuje dodnes. K dispozícii nie je ani len kompletný slovník. Nik ten jazyk dokonca odborne ani neskúma. Základy sa dajú naučiť možno z nejakých videí na internete, zvyšok vás musia naučiť samotní nepočujúci. S humorom však dodávam, že máte šťastie, lebo žijete vo Veľkom Krtíši, čo je mesto, v ktorom funguje najviac tlmočníkov posunkovej reči na počet obyvateľov na Slovensku. Sme tu traja, a čo je zaujímavé, toto mesto dalo Slovensku aj dvoch kňazov, ktorí sa venujú alebo venovali nepočujúcim, pričom ovládajú posunkový jazyk.