Nepočujúcemu môže tlmočník zachrániť rodinu, dokonca aj život

Milena Fabšičová (29) je tlmočníčkou posunkového jazyka, ktorý považuje za svoj materinský. Väčšina jej rodiny je nepočujúca.

1

Milena Fabšičová(Zdroj: archív Mileny Fabšičovej)

Začala by som možno netradične. Ktorým jazykom komunikujete častejšie? Hovorenou rečou alebo posunkami?

Vyzerá to tak, že je to päťdesiat na päťdesiat. Keďže moja rodina je nepočujúca, z mojej strany konkrétne mama, otec, syn, bývalý, aj súčasný manžel, s nimi som najčastejšie, a tak aj viac komunikujeme posunkami. Ale pracovne je to vyváženejšie. Keď chce ísť človek študovať tlmočníctvo a prekladateľstvo, asi len málokedy mu napadne vybrať si posunkový jazyk. Ako to bolo u vás? Tým, že som sa narodila nepočujúcim rodičom, bol to môj materinský jazyk. Keby niekto chcel študovať tlmočenie posunkového jazyka, tak musí ísť do zahraničia, najbližšie do Čiech. My tu na to nemáme žiaden odbor, takže ani nie sme nikde zaradení, a preto ani nehovoríme o posunkovom jazyku, ale o posunkovej reči. Tak je to uvedené v zákone. V detstve som si nikdy nemyslela, že by som bola tlmočníčka, radšej som sa separovala, ale nakoniec to vyplynulo z okolností.

Kde ste sa posunkovú reč naučili na tej úrovni, aby ste mohli tlmočiť?

Zo začiatku som bola samouk, keďže som pomáhala rodičom či už vybavovať úradné záležitosti a podobne, bola som do toho vtiahnutá. Ale oficiálne moje prvé zamestnanie bolo v Asociácii nepočujúcich Slovenska v roku 2007. Mám certifikát tlmočenia do posunkovej reči, ale bohužiaľ táto akreditácia už neexistuje, takže aj keď je nejaký perfektný tlmočník, ktorý by ho chcel získať, nedá sa. Čiže možno je oficiálnych tlmočníkov evidovaných menej, než ich je v skutočnosti. Ja som mala výhodu, že som s tým vyrastala, neskôr som sa doučila popri praxi súvisiace zákony s tlmočením a najviac som vedela z praxe.

Ako ste vnímali to, že vyrastáte v rodine s nepočujúcimi rodičmi? Aké to pre vás bolo?

Mala som výhodu, že rodičia nepočuli a keď som mala zlú náladu, tak som si mohla robiť veci po svojom, mať hlasnejšie hudbu alebo prekladať slová učiteľov v môj prospech, hoci to malo byť naopak. Ale tiež som bola do života vtiahnutá skôr, bolo som skôr samostatnejšia, vedela som vybavovať také veci, že som bola niekedy múdrejšia, než samotný úradník. Tým, že som mala okolo seba počujúcich kamarátov a starala sa o mňa aj otcova sestra, ktorá bola počujúca, tak som mala úplne obyčajné detstvo s tým, že som mala viac výhod.

Akým spôsobom ste sa učili normálne rozprávať?

Chodila som aj do jaslí, čiže som reč získala skoro. Mama je nedoslýchavá, čiže ona používala aj hlas, s ňou som aj rozprávala, aj posunkovala. Ale tým, že som s otcom iba posunkovala, lebo to bola pre mňa ľahšia forma komunikácie, potom sa stalo, že aj s tetou som rozprávala bez hlasu. Takže keď ma ignorovala, až vtedy som ho zapla a rozprávala som normálne.

Tým, že je to váš materinský jazyk, naučili ste sa ho akoby prirodzene. Povedali by ste však, že je ľahké sa ho naučiť?

Je to ako hocijaký iný cudzí jazyk. Je náročný a má svoje špecifiká, takže je to ťažké. Keby ste ho však mali opísať a priblížiť, zrejme zistíme, že nestojí iba na posunkoch a gestách. Nepočujúci používajú okrem toho aj mimiku a vedia ju veľmi dobre čítať. Spozorujú detaily, napríklad môj syn vie, že keď mám zvýšené obočie, nemusím ani nič povedať, stačí, keď mimikou ukážem, či sa mi niečo páči alebo nepáči. Je to tichý a farebný jazyk, založený na vizualite, mimike, gestikulácii a celkovej reči tela. Všetko toto nepočujúci vnímajú.

2

Milena Fabšičová počas tlmočenia pre Deaflympijský výbor Slovenska (zdroj: archív Mileny Fabšičovej)

Vedia všetci nepočujúci aj odčítavať z pier?

V tomto je napríklad ich výhoda. Aj keď možno niekto nepoužíva posunky, ale vie odzerať, viem sa s ním dohodnúť aj cez sklo. Keď má na to podmienky, že nie je za mnou svetlo a nie je narušený vizuálny priestor, tak by sa to bez problémov dalo. Ja som odčítavanie z pier využívala napríklad v škole. Keď sme napríklad písali písomku a niekto niekomu našepkával, čo píše, tak som mohla odpisovať, lebo som vedela odzerať.

Aké musia byť splnené podmienky, aby komunikácia prebehla bez problémov?

Nemala by byť prekážka napríklad vo forme žuvačky, čiže nič v ústach, čo by prekážalo odzeraniu. Takisto čo sa týka tváre, tak je prekážka, keď má muž fúzy. Ďalej sú to viditeľné predmety extravagantného tvaru, napríklad náušnice, nejaká brošňa, taktiež čo sa týka posunkov, nemali by sme mať prstene. Nechty môžu byť nalakované, lebo je to lepšie vidieť. Čo sa týka oblečenia, tak by malo byť väčšinou tmavé. Tým, že je pozadie väčšinou svetlé, aby nás bolo dobre vidno.

Ako posunkujete vlastné mena?

Čo sa týka mien, vždy si všímame na ľuďoch, čo majú svojské, napríklad ak majú výrazné znamienko alebo viditeľné mihalnice, tak ich nazveme podľa daného posunku.

Ako by ste niekomu nepočujúcemu napríklad pretlmočili, ako sa volám, ak ma nepozná?

Keď vás nepozná, tak by som buď použila inicializovaný posunok, to znamená že by som ukázala písmeno M a dopovedala zvyšok vášho mena, alebo by som ho vypísmenkovala a vysvetlila by som, kto ste. Ako je to v prípade špecifických slov, ktoré sú na okraji slovnej zásoby, ale predsa len sú niekedy jej súčasťou a ľudia ich používajú? Skôr mi napadajú slová, ktoré nie sú súčasťou slovenského jazyka a nepočujúci ich veľmi často používajú.

Napríklad?

Napríklad slová „rovnako“ a „rovnaký“ si zjednodušíme a povieme „af“. Nikto počujúci nemá šancu to pochopiť, možno si pomyslí, že je to nejaké hafkanie psa, ale je to iba svojská skratka. Alebo máme niečo podobné aj pri slove „mŕtvola“. Ukazujeme to v zmysle „nula bodov“, niekto taký už nie je schopný nič spraviť.

Čo sa robí v prípade tlmočenia na televíznej obrazovke, napríklad pri správach, keď sa používajú rôzne expresívne či odborné výrazy a nedajú sa takto zjednodušiť?

Tlmočník by mal vedieť, čo dané slovo znamená a pretlmočiť ho do zrozumiteľného jazyka pre nepočujúcich. Sú napríklad aj takí, že keď nie je na nejaké slovo posunok, tak použijú ten inicializovaný, že ukážu začiatočné písmeno slova, a potom ho orálne dopovedia. Alebo ak majú čas, môžu ho vypísmenkovať. A to sa týka aj úplne cudzích slov, na ktoré posunok nie je, alebo aj na mená, priezviská, nové štáty.

Každý jazyk sa mení a je flexibilný. Ako je to v prípade posunkového jazyka?

Je to dobou. Tým, že odmalička používam posunkový jazyk, tak používam niektoré staršie posunky. Musím sa niekedy doúčať nové, lebo mladí ľudia by ich už nepoznali. Oni používajú buď svoje, ktoré si vymyslia, lebo sa im hodia, alebo si ich zoberú zo zahraničia a používajú aj v rámci slovenčiny. Stane sa, že niekedy sa ma mladí pýtajú, aký posunok ukazujem, lebo ho nepoznajú.

Mali by ste sa nové posunky učiť povinne alebo je to individuálne rozhodnutie?

Tlmočím napríklad jednej žiačke a ak nejakému slovu nerozumie alebo mi povie, že oni ho posunkujú inak, tak sa prispôsobujem, aby to mala čo najpohodlnejšie. Každý prípad je individuálny.

Viete si v rámci komunikácie domyslieť kontext, ak napríklad nestihnete zachytiť nejaký posunok?

Áno, väčšinou sa to dá, domyslím si, čo chcel dotyčný povedať. A taká je aj väčšina nepočujúcich, lebo niektorí sú takí, že im mihnutím oka niečo ujde a domyslia si. Ale nie vždy to znamená, že si domyslia správne.

Rozprávame sa o slovenskom posunkovom jazyku, existuje aj univerzálny?

Samozrejme, nie v každej krajine je tento jazyk rovnaký a aj v rámci krajiny sa dokonca posunky líšia. Ale existuje aj medzinárodný posunkový jazyk. Nemám vedomosť o tom, že by sa niekde dal naučiť, skôr formou praxe. U mňa je to napríklad v prípade, keď chodím s Deaflympijským výborom Slovenska na Deaflympiádu a na poslednej letnej bolo asi 3000 športovcov z 96 krajín, kde som sa naučila v podstate za tri dni dohovoriť aj s Číňanom aj s hocikým iným. Základ je anglický jazyk alebo aspoň niektoré vybrané slová a inak sa na to ide pantomímou, nejakými posunkami, a potom sa človek do toho dostáva.

Pri akých príležitostiach zvyčajne tlmočíte?

Všetky možné. Čo sa týka Deaflympijského výboru Slovenska, je to oblasť športu. Tam je zahrnuté ministerstvo, rôzne stretnutia, keďže prezident a viceprezident a dvaja členovia sú sluchovo postihnutí. A zase generálny sekretár je počujúci, tak komunikáciu medzi nimi riešia cezo mňa. Aj samotní nepočujúci športovci, ktorí majú počujúceho trénera, využívajú mňa ako tlmočníka, či už na tréningu alebo na významnejších podujatiach. Ďalej sú to stredné a vysoké školy, kde tlmočím študentom na hodinách. Som tiež zamestnaná v trnavskej asociácii sluchovo postihnutých a tam tlmočím strednú školu, ale žiaľ aj pohreby, svadby. Ale okrem toho úplne akékoľvek bežné situácie ako sú lekár, úradné veci, bežná komunikácia v obchode, v banke.

Ktoré situácie tlmočenia boli pre vás najzapamätateľnej­šie?

Zaujímavé sú napríklad hádky, ktoré nerada tlmočím, lebo tým, že som len sprostredkovateľ nejakej informácie, no oni na mňa kričia a prakticky sa hádajú so mnou, je to dosť nepríjemné. Ale našou prácou je len sprostredkovať to, čo niekto povie, nič viac, nič menej.

Stalo sa vám napríklad, že ste sa pomýlili v posunku?

Stalo sa mi, že keď prišla česká lektorka, nevypočula som si celý obsah a nemala som vopred informácie o téme. A ona hovorila o koleji, pričom kolej je po česky interát a ja som hovorila o železniciach. Tam to bolo trošku zmätočné a nepomýlila som len seba, ale aj toho daného, komu som tlmočila. Našťastie to bola iba hra formou nejakej ukážky, kto ako posunkuje, tak sa ukázalo, že aj ja som pochybila. Keby sa toto stalo v reálnej situácii, tak by študent odpovedal na úplne inú otázku a vyzeralo by to hlúpo.

Máte informácie o tom, koľko je na Slovensku aktívnych tlmočníkov?

Veľmi málo. V bratislavskom kraji ich nie je ani desať. No neviem povedať, kto je aktívny, či tí, ktorých ja poznám, ešte stále tlmočia. No dobrých tlmočníkov je asi dvadsať na celom Slovensku. A nepočujúcich je na Slovensku údajne asi 200-tisíc. Približne dve percentá populácie. Ja si myslím, že adekvátne číslo by bolo, keby bol jeden tlmočník na desať ľudí. Ale nie každý tlmočníka potrebuje aj v banálnych maličkostiach. Ja tlmočím napríklad aj kúpu liekov.Keď človek nemá základné informácie, tak sa z toho môže stať aj vážny prípad, ako sme mali my, že nebol zabezpečený tlmočník pre jednu pacientku s onkologickým ochorením. A možno ak by tlmočníka mala a diagnóza by sa riešila správnym postupom, tak by nemusela zomrieť, alebo by mala aspoň viac času.

Takže jej chýbali informácie, ktoré sa k nej mali dostať?

Áno. Ďalej to bol napríklad súd, ktorý som našťastie ja netlmočila, lebo naň dokonca nebol prizvaný tlmočník, keďže nepočujúca nevedela, že si oňho musí požiadať. Súd si myslí, že nepočujúci vie čítať s porozumením, takže by mal vedieť, o čo tam ide, lenže vysoké percento nepočujúcich nevie čítať s porozumením. A tá pani súhlasila, hoci nevedela s čím, a tak sa stalo, že jej odobrali dcéru. Teraz sa stále za to bojuje a už je prvý krok po nejakých dvoch rokoch, že ju má v striedavej starostlivosti so starými rodičmi.

Akým spôsobom sa na vás ľudia môžu obracať?

Chápe sa to ako osobná asistencia, no je strašne slabo platená. A na to dobrý tlmočník väčšinou nepristúpi, lebo ide o sumu 2,76 eura na hodinu. Je to z Úradu práce, nepočujúci na to majú nárok a môžu o to požiadať. Ďalej je to tlmočnícka služba prostredníctvom VÚC. V Bratislave je zapísaná iba jedna pani tlmočníčka a mám vedomosť, že zatiaľ žiadna žiadosť od roku 2008 od nepočujúceho podaná nebola. Ide o veľmi zdĺhavý proces a suma je tiež 2,76 na hodinu. A je to iba jediná tlmočníčka na celý bratislavský kraj. Napríklad ja som zamestnaná v Trnave a máme organizáciu, ktorá zabezpečuje tlmočnícku službu. Táto služba ide cez VÚC, ale peniaze na tlmočníkov dostáva Trnavská asociácia sluchovo postihnutých. Podľa žiadostí od nepočujúcich za trnavský kraj je vyčíslená suma VÚC a podľa nej aj zamestnaní tlmočníci. Ale tu to je tiež tak, keďže nie sme zaradení do odboru tlmočník, prekladateľ ako je to u cudzích jazykov, platení sme ako zamestnanec v štátnej správe podľa štandardnej tabuľky.

Ako dlho vopred sa vám majú ozvať?

Stane sa, že niekto niečo potrebuje napríklad teraz o hodinu, ale čo sa týka Trnavy, riešime celý trnavský kraj a sme tam piati. Z toho traja sme na plný úväzok a dvaja sú na trištvrtinový úväzok. A aj tak je nás málo.

Nepočujúci teda nemajú dostatočnú podporu od spoločnosti a štátu, akú by potrebovali?

Sú odsúvaní na druhú koľaj, ale tu by možno bolo treba zapojiť aj samotných nepočujúcich. No v prvom rade sa má snažiť štát a nepočujúci to už má akoby „doklepnúť“. Ale keď štát dáva slabé podmienky, nepočujúci aj pre byrokraciu, aj preto, že nevedia, čo majú robiť, strácajú chuť. Štát by sa mal postarať aj o samotných tlmočníkov. Napríklad nemáme zabezpečené nijaké školenia a podobne. Po veľmi dlhej dobe sa teraz u nás rieši komora tlmočníkov a tá nás bude zastupovať.

Takže zatiaľ je to len na vašej dobrej vôli a chuti sa ďalej vzdelávať?

Áno. Ja sa vzdelávam len skrz Trnavu, inak ani nemám možnosť. Ak by som chcela, tak by som musela ísť do Čiech. A to už by sa zase týkalo českého posunkového jazyka.

Ktoré sú okrem tohto najväčšie problémy, s ktorými sa nepočujúci na Slovensku stretávajú?

Majú veľmi málo informácií. Ako počujúci máme bežne informácie, keď prejdeme z ulice na ulicu, počúvame rádio, máme internet… U nich je problémom aj banalita, napríklad keď sa niečo pokazí vo vlaku či električke. Mali by byť titulky, čo sa deje, kam treba ísť. Aj vo svete je to tak riešené. Ide o veľa vecí, ktoré sa zdajú banálne, ale pre nepočujúceho sú dôležité. Ďalej je to raná starostlivosť o dieťa, aby sa už od prvých mesiacov vedelo, že má dieťa poruchu sluchu a riešilo sa to, potom špeciálne školy, ktoré sú tu na slabej úrovni, logopédia a mnohé ďalšie. A to všetko so všetkým súvisí.

Cítite to aj u členov svojej rodiny?

Vidím to napríklad na manželovi. Nedávno dostal po pätnástich rokoch nové načúvacie aparáty a teraz sú lepšie než boli kedysi. Veľa vecí zrazu počul, čudoval sa, aký je zvuk splachovania záchoda a pýtal sa ma, či mi to neprekáža. Povedala som, že ho poznám tridsať rokov, tak sa nedivím, ale on má zrazu veľa nových vnemov. A toto keby mali deti zabezpečené včasne, tak by sa veľa zmenilo.

Ako je to s vaším nepočujúcim synom?

Teraz je druhák. Aparáty mal až od troch rokov a prekážali mu, takže ich nosil nepravidelne. Ale to je možno tým, že mal výhodu, že sme obaja vedeli posunkovú reč, tak si našiel preňho tú ľahšiu formu. I keď musel rozprávať, ale nepáčilo sa mu to, po piatich minútach už bol unavený, mal stres a potreboval pokoj. Ale čo sa týka počujúcich rodičov, ktorým sa narodí nepočujúce dieťa, je to pre nich úplne nová udalosť, nevedia, kam majú ísť, majú málo informácií. Iba nedávno tu vzniklo združenie, ktoré rodičom pomáha – Nepočujúce dieťa. Založil ho pár, ktorému sa narodil nepočujúci syn práve preto, aby mali rodičia, ktorým sa stane niečo podobné, za kým ísť.