14.11.2009 - TVORÍM vo farebnom tichu   Text: NIKOLETA KOVÁČOVÁ

Hovorí sa, že keď Pán Boh niekde zoberie, inde pridá. V prípade Barbory Paulovičovej to platí niekoľkonásobne. Dvadsaťšesťročná Bratislavčanka maľuje nádherné obrazy, narodila sa však s diagnózou hypacusis perceptiva gravis bilateralis – trvalá strata sluchu. Jej výtvarné diela sú tak slovami a posunkami pre okolie.

Barbora prišla na svet v riadnom termíne a zdravá. Až postupom času si jej mama všimla, že je akási zaujatá svojím svetom. „Pripisovali sme to tomu, že každý je iný a začne rozprávať neskôr. Ona si totiž stále džavotala a hovorí sa, že vtedy sa dieťa počúva,“ vysvetľuje nám Ľubica Paulovičová, Barborina mama. Okolo prvého roku vzala dcéru k lekárke, ktorá malej tleskla pri uchu. Intuitívne na ňu otočila hlavu a lekárka matku upokojila. „Neskôr sme si uvedomili, že reagovala na závan vzduchu. Keď mala dva roky, bola s mojou mamou u lekárky, ktorá si všimla, že nereaguje na to, čo jej hovorí.“ Na odporúčanie putovala Barborka na vyšetrenie. „Manžel mi okamžite zvestoval, aká je situácia,“ spomína pani Paulovičová.

Ťažké rozhodovanie

Paulovičovci však nedostali odpoveď na otázku, čo bude pre ich dcéru najlepšie. „Psychologička nám povedala, že keď ju nedáme medzi nepočujúcich, ublížime jej a utrpí jej rozumový vývoj. Ťažké bolo vyrovnať sa s realitou a správne sa rozhodnúť. Obrátili sa na ďalšiu psychologičku. „Povedala nám, že Barborka je veľmi inteligentná a keď sa dáme na ťažšiu cestu, má šancu to zvládnuť.“ Pre celú rodinu teda nastala úloha naučiť Barborku komunikovať s okolím bez použitia posunkovej reči, chápať zmysel všetkých obrázkov, činností a pojmov, naučiť ju pred zrkadlom čítať z pier, vyslovovať jednotlivé hlásky, prvé skomolené slová. Začal sa kolotoč spolupráce s logopedičkami – doktorkou Nád­vorníkovou a neskôr dok­torkou Grambličkovou. Od dvoch rokov s Barborkou trénovali tzv. globálne čítanie, pri ktorom sa pomocou obrázkov učila pomenúvať veci a činnosti. „Mala asi sto obrázkov a sto slov rozložených po celom koberci. Ukázali sme jej obrázok a ona v tej hŕbe vedela nájsť to správne slovo a priložiť ho k obrázku,“ opisuje pani Paulovičová. Už ako trojročná čítala zo šlabikára, z ktorého sa učila vyslovovať jednotlivé hlásky.

Svetlo nádeje

Malá šanca na zvrátenie zdravotného stavu malej Barbory si jej rodičov našla, keď mala štyri roky. „Známi boli vo Vietname a dozvedeli sa tam o úspešnom profesorovi Thai-Tou. Celosvetovo sa preslávil akupunktúrnou liečbou. Jedného dňa prišiel do Prahy a my sme sa vybrali za ním. Barboru vyšetril a povedal, že má šancu počuť.“ Rodičom zasvietilo svetielko nádeje. Rok vybavovali potrebné papiere, aby pani Ľubica mohla s dcérou na tri mesiace odísť do Vietnamu. „Barbora každý deň chodila na sedenie. Bolo to veľmi ťažké na psychiku. Moju aj dcérkinu,“ priznáva. Barborke sa však sluch nenapravil, no zlepšila sa jej koncentrácia a podľa slov pani Ľubice možno práve vietnamský pobyt jej pomohol pri neskoršom úpornom učení sa.

Zlé časy sú preč

Barbora si ako dieťa svoj hendikep neuvedomovala. „Vnímala som iba svoju večne uplakanú mamu,“ spomína. Rozdiel si všimla až v jas­liach a v škôlke. Ostatné deti jej totiž začlenenie do kolektívu neuľahčovali: „Cítila som z toho stres. Bola som nadutá a neposlušná.“ Základná škola, ktorú Barbora navštevovala, tiež nebola pre ňu jednoduchá. Ale ako sama hovorí, možno práve toto u nej naštartovalo ctižiadostivosť. Ako sedemročná nastúpila do logopedickej triedy. Nudila sa tam a lákalo ju to medzi zdravých rovesníkov. „Spomínam si na tú chvíľu úžasného pocitu vykúpenia, no bola to tvrdá drina,“ hovorí Barbora. Učiva bolo veľa a jej pani učiteľka prísna. „Ale obľúbila som si ju, dokonca mi k meninám darovala slovník pre rozvoj mojej slovnej zásoby a bola aj na mojej promócii.“ Možno aj preto bol druhý stupeň pre Barboru ľahký. „Bavilo ma učiť sa nové veci,“ priznáva. No motivačne na ňu pôsobili aj spolužiaci, ktorí, hoci zdraví, neboli vždy veľmi priateľskí. „Bola to výzva drieť na sebe, mať najlepšie výsledky v triede. Našťastie, zlé časy sú preč a s mnohými z bývalých spolužiakov si teraz vieme nájsť spoločnú reč.“

Umelecký sen

Pri globálnom čítaní Barbora prišla do kontaktu s kreslením, ktoré jej pomáhalo ľahšie sa učiť slová. Už ako dieťa navštevovala výtvarné krúžky. Po skončení základnej školy preto jej kroky viedli do školy úžitkového výtvarníctva. Z nej celkom prirodzene pokračovala na VŠVU. Tam ambiciózna mladá žena získala titul Mgr. Art. „Je to ako sen,“ hovorí Barbora. Rovnako si na dcérine promócie spomína pani Paulovičová. „Myslela som si, že to tam nevydržím a budem plakať od radosti a dojatia.“ Keď sa Barbory pýtame, či má niekto z jej príbuzných umelecké sklony, len sa usmeje a povie: „Som čierna ovca rodiny. Rodičia sú vo výtvarnom umení mojimi radcami a kritikmi. Ale môj strýko študoval v mladosti kreslenie u akademického sochára pána Bártfaya,“ spomína Barbora a tvrdí, že osud jej doprial stať sa umelkyňou.

Vo svete bohémov

Na VŠVU sa pripravovala u akademického sochára Andreja Rudavského a akademického maliara Ivana Pavleho. Oproti strednej škole si musela zvykať na úplne nové veci. „Neznášala som bohémsku a nesvedomitú náturu a večný smrad cigariet,“ hovorí so smiechom Barbora, ktorá sa do ateliéru voľnej grafiky a knižnej tvorby profesora Kállaya dostala až v druhom ročníku. „Keď sa dozvedel, že nepočujem, mal obavy, ale keď videl výsledky mojej práce z prvého ročníka, svoje rozhodnutie zmenil a prijal ma. Boli to časy plné pracovného a študijného nasadenia.“ Štúdium pre Barboru nebolo náročné. „Skôr na manuálne zručnosti a na zabezpečenie finančných prostriedkov na tvorbu. Bolo tam však viac tolerancie vo vzťahoch medzi ľuďmi ako na strednej škole. Veľa študentov bolo zo zahraničia, mnohí boli scestovaní a sčítaní. Vzájomne sa tam akceptovali rôzne jazyky a mentalita.“

Život ako rozprávka

Barbora sa po absolvovaní VŠVU našla v ilus­tráciách. Svet knižnej tvorby je vraj pre ňu ako stvorený. „Súvisí to aj s mojím detstvom. Už vtedy som mala vysoké nároky na estetiku obrázkov v knihách. Kvalitné a bohato ilustrované knihy sú pre mňa akýsi animizmus. Uľahčili mi ťažké chvíle prežívania v mojom detstve. Čím bolo v knihách viac a krajších obrázkov, tým som sa pri čítaní naučila lepšie vyslovovať.“ Pri práci ju najviac ­in­špiruje príroda, ticho a kozmos. V týchto dňoch Barbora pracuje na ilustráciách rozprávkovej knihy autorky Ivany Jungovej O čarovnej starkej Dobromile. „Ide o príbehy babky bylinárky, ktorá vie čarovať a svojimi kúzlami napráva škody spáchané bosorákmi. Pri jej zobrazovaní som sa dala viesť slovenskou prírodou. Aj rozprávkové postavičky som obliekla do modrotlače, aby som priblížila mladším čitateľom kroje našich predkov, spôsob ich života,“ vysvetľuje výtvarníčka. Pripravuje sa aj na realizáciu kalendára a výstavu svojej tvorby, ktorú pred časom vytvorila na Bali.

Rok v raji

Presne takto Barbora opisuje 365 dní, ktoré vďaka štipendiu z indonézskej ambasády strávila na ostrove Bali. „Prihlásila som sa a vyšlo to. Bola to chvíľa vážneho životného rozhodnutia ísť do veľkej diaľky, žiť rok v inej dimenzii času a vnímania umenia.“ Čakal ju prvý pobyt bez rodiny, s ktorou je veľmi spätá. Vybrala si štúdium wayangu a batiky a tvrdí, že už po pristátí lietadla v Denpasare ju očarili svetelné lúče. „Dopadajú kolmo, a tak lepšie vidíte na farby. Vďaka úžasnej klíme a vyžarovaniu krajiny som prekonala aj kritické chvíle. Obdivovala som remeselnú zručnosť domácich a úroveň ich duchovnosť,“ spomína Barbora. Jej práce z Bali sú úchvatné. Cítiť z nich slnko, teplo aj čarovný podmorský svet. Výstava týchto obrazov iste poteší srdce každého. „Verím, že na ňu získam sponzorov. Bola by škoda neukázať druhým svetlo poznania z druhej strany pologule.“

Nevnímať rozdiely

Pri stretnutí s Barborou Paulovičovou vás očaria jej šibalské belasé oči a široký úsmev na tvári. Keď zistíte, že nepočuje, ticho sa spýtate, prečo to je takto na svete zariadené... Len čo sa však s ňou pustíte do debaty, nepotrebujete poznať odpoveď. Nebyť toho, že si musíte zvyknúť na to, že keď na ňu hovoríte, musí vidieť vaše ústa, a keď hovorí ona, musíte byť pozornejší, je to normálna mladá žena. „Teším sa, keď majú zo mňa ľudia tento pocit. Je pre mňa prioritou správať sa prirodzene, nevnímať rozdiely. Či už medzi hendikepovanými a zdravými, medzi rasami, v bohatstve duchovnom alebo materiálnom,“ hovorí Barbora. Hoci je práca pre ňu vášňou, sú chvíle, keď si od nej odbehne, a vtedy ju môžete stretnúť na bicykli či na kolieskových korčuliach. K rôznym fyzickým aktivitám ju rodičia viedli už od detstva. „Páčila sa mi pantomíma Milana Sládka, jazda na koni či kurzy šermovania, krasokorčuľovania, lyžovania, spoločenských a orientálnych tancov. Rada si všeličo vyskúšam a neodmietam nové výzvy. Keď mám šancu, využijem príležitosť. Hlavné je nebáť sa. Odmalička mám v izbe obrázok s nápisom: Žiaden strach pre mňa neexistuje, zo všetkého mám radosť.“

Zdroj: www.slovenska.sk